Realita (Dokončené )

6.Kapitola

,,Ja." Šepla. 

Takže s ňou budem musieť tráviť dva týždne svojho života. Keď sa nad tým tak zamyslím, nie je to tak strašná predstava. No ona nevyzerá ani trochu nadšene. Bože,chovám sa ako nerozumný pubertiak a nie ako skoro 25 ročný muž.

,,Dlho sme sa nevideli."Vykríkol som a v momente by som sa za tú vetu najradšej niečím treskol po hlave. ,,Už to tak bude. No takže k tvojmu stavu, nesmieš sa prudko hýbať a pokiaľ budeš vzorný pacient tak by si s tadiaľto mohol aj skôr odísť." Povedala a ja som stuhol.  ,,Vyhadzuješ ma s tadiaľto?" Opýtal som sa neveriaco. ,,Ja- nie len ti hovorím ako to je. Už budem musieť ísť." Povedala a chystala sa na odchod, no ja som nemal v úmysle ju nechať ísť. ,,Ako sa máš?" Opýtal som sa keď už bola pri dverách. Neotočila sa, no zreteľne som počul jej smiech. ,,Aiden, nemyslíš si, že tieto otázky sú úplne zbytočné? " ,,Prečo by boli zbytočné?" Nechápal som čo s ňou je, pripadalo mi to akoby sa ma chcela čo najrýchlejšie zbaviť. Viem,že keď sme sa videli naposledy bola to čistá katastrofa, no nebolo to tak ako to videla, to predsa musí vedieť. 

,,Pretože my dvaja sme celkom cudzí ľudia. Zmenili sme sa, každý sme iný a nepoznáme sa. Sľúbila som tvojim rodičom, že sa o teba postarám a to je všetko. Som tvoja doktorka a nie tvoja kamarátka. " Povedala ľadovým hlasom a mňa to zabolelo. ,,Viem, že za tie štyri roky sa toho určite udialo veľa, no ty si  stále ta istá osoba akú som poznal. A vtedy v tej kaviarni to nebolo tak-" ,,Skús povedať, že to nebolo tak ako to vyzeralo a naozaj ťa niečím ovalím po hlave." Vybuchla. Aha, takže predsa si myslí, že som ju nechal kvôli tej krave Lily. ,,A mýliš sa Aiden, za tie štyri roky sa môj život zmenil úplne od základov a už nie som tá osoba ktorú si pamätáš. Možno vyzerám rovnako no nie som ona. Dospela som, mám prácu a d-, mám svoje povinnosti, svoj život." ,,Vieš o tom, že som ťa hľadal? Vtedy keď si utiekla od tej kaviarne som utekal ku vám no ty si tam nebola, sedel som u vás až do večera no teba nebolo nikde. Potom som nakoniec odišiel a keď som sa na druhý deň vrátil bolo mi povedané,že si odišla. Utiekla si!!! Nenechala si si nič vysvetliť, proste si uverila tomu čo si videla aj keď to tak úplne nebolo. Ona ťa musela vtedy vidieť a chcela mi dokázať, že nikdy nebudem šťastný pretože to nemám súdené. Ona pobozkala mňa a nie ja ju!!" Kričal som a bolo mi úplne u riti, že ma muselo byť počuť na celej chodbe. Ona je tu a musí vedieť ako to bolo. Možno keď jej to poviem tak sa mi konečne uľaví na duši a nebudem cítiť tú skurvenú ťažobu na duši. Nadýchol som sa a aj cez tú prekliatu pichľavú bolesť v pľúcach som pokračoval a nevšímal si to, že ona sa cíti nepríjemne. ,,Vieš si predstaviť ako som sa vtedy v Paríži cítil keď som si našiel ten blbý odkaz? Akoby si mi vytrhla srdce a pošliapala ho. Hneď som nasadol na prvé lietadlo a rútil sa ako blázon domov. No na letisku bola Lily a sľúbila mi, že ak s ňou pôjdem na jedinú kávu tak už mi dá do konca života pokoj. No keby som vedel ako to dopadne tak sa ňou nechám celý život otravovať ak by to znamenalo, že môžem byť s tebou. Kurva, však ja som ťa miloval!" Vybuchol som a pozrel sa na jej bledú a meravú postavu. Dychčal som a čakal čo z nej vypadne no v tom sa otvorili dvere a zjavila sa tu tá istá sestrička ktorá tu bola keď som sa prebral.

,,Pani doktorka, ehm, prepáčte,že vás ruším no jeden malý pacient na pediatri vyhlásil, že sa neupokojí pokiaľ vás neuvidí." ,,Stalo sa niečo vážne?" V momente jej venovala celú jej pozornosť a zdala sa byť nervózna." ,,Nie len sa zobudil a vyhlásil, že pokiaľ neprídete tak nebude nič papať a budú ho mať na svedomie. " Zasmiala sa sestrička a Mackie sa usmiala. 

,,Nevedel som, že pracuješ aj na pediatri. " Povedal som prekvapene. Všetky oči v miestnosti sa upreli na mňa a Mackie stŕpla. Zadívala sa na mňa a pokrčila čelo až nakoniec vyhlásila. ,,Sestrička, dajte pánovi Starkovi niečo na upokojenie, je rozrušený. Keby ma niekto hľadal povedzte mu, kde ma nájde." Povedala a už jej nebolo. 

,,Hneď som späť." Povedala sestrička a chystala sa na odchod no ja som ju zastavil. ,,Nič nepotrebujem." ,,Ale-" ,,Som v poriadku, to skôr pani doktorka bola rozrušená."  Povedal som a poslal ju preč. Keď sa za ňou zavreli dvere s úľavou som si vydýchol.  Bože, som to ja idiot. Mal som ju nechať odísť, hneď keď chcela ísť, no nie. Ja som jej to musel vykričať a nakoniec som na  ňu vyblafol aj to, že som ju miloval. Čo si budeme klamať, stále mi na nej záleží, no mala pravdu keď povedala, že sme sa zmenili. Za tie štyri roky som sa stal celkom úspešným podnikateľom, celé dni som sa venoval  práci a v noci som ženy striedal ako ponožky. Otec na to mal už nervy, nevedel pochopiť ako som sa tak mohol zmeniť. No dôvod mojej zmeny bol hneď tu. Mackie môže za to, že som sa zmenil. Vtedy tie dva mesiace boli boli pre mňa raj na zemi a keby mi tv tedy v škole niekto povedal, že niekto ako ona si ma omotá okolo prsta, nebol by som im veril. No ona bola výnimočná, šikovná, múdra, proste dokonalá.  A ja som ju mohol mať. Mohol som ju mať keby som to nebol všetko pokazil. 

Hlasno som si vzdychol, pretože som si uvedomil, že dnes som to prehnal. Nemal som na ňu tak kričať. S námahou som sa posadil a potom postavil. Papuče som mal hneď pri posteli, takže som ich nemusel dlho hľadať. Chcel som sa pohnúť no uvedomil som si, že mi v tom niečo bráni. Z ruky mi trčala infúzia a ja som škaredo zahrešil. S týmto nebude také ľahké sa nenápadne pohybovať sa po chodbách.  No za risk to stojí. Pomalým krokom, ťahajúc za sebou to hovädo nazývajúce sa infúzia som sa premiestňoval po chodbe smerom k výťahu. Mackie povedala,že bude na pediatri a tá je len o jedno poschodie nižšie od toho môjho. Už som bol len kúsok od výťahu keď ma zastavila tá úžasná sestrička. ,,Pán Stark! Čo tu preboha  robíte?! Mali by ste byť na izbe. Že som vám ja nedala tie lieky na upokojenie. " Zvolala a už ma otáčala smerom k izbe. No ja sa nemienim  tak ľahko vzdať.  ,,Je mi to ľúto, pani sestrička, no ja sa nenechám len tak ľahko odviesť späť. Musím ísť za Mackenzie, musím sa jej ísť ospravedlniť. A ak tu bude nutné tak pôjdem aj cez vás." Povedal som a nevenoval pozornosť tomu, že jej zacukali kútiky úst. No jasné, môj stav mi neumožňoval cez ňu prejsť no aj tak som to myslel vážne.

,,Pán Stark, sľúbite mi, že ak vás nechám prejsť na poschodie nižšie budete už poslúchať a správať sa slušne?" Opýtala sa a ja som narýchlo prikývol. ,,Prisahám." Povedal som a už aj som ju obchádzal.  Za sebou som už len počul jej smiech no nevenoval som tomu žiadnu pozornosť. 

Nastúpil som do výťahu a stlačil číslo tri. Keď sa dvere otvorili uvedomil som si, že som sa jej aspoň mohol spýtať v ktorých dverách mám Mackie hľadať. Len dúfam,že ma nepošlú naspäť.Pomyslel som si a vydal sa k jednej zo sestričiek ktoré tu pobehovali. ,,Prepáčte, ale hľadám pani doktorku Prizeovú. " Povedal som a v duchu sa začal modliť. No keď sa na mňa usmiala,vedel som, že mám vyhraté. ,,Je na konci chodby, posledné dvere v pravo, číslo 230 C." Povedala za čo som jej poďakoval. ,,Pane,ste si istý, že tam zvládnete prejsť?" Povedala a ukázala na to ako vyzerám. ,,Som predsa nejaký chlap." Žmurkol som na ňu a bez ďalších rečí sa vydal smerom ktorý mi ukázala.

Keď som zastal pri tých dverách chcel som na ne zaklopať no všimol som si, že sú pootvorené tak som opatrne nakukol dnu. Mackie sedela na posteli pri nejakom malom chlapcovi- podľa môjho názoru mohol mať tak tri roky, a hladkala ho po hlave. ,,Zlatko, keď som povedala, že za tebou budem chodiť neznamenalo to, že tu budem stále. Vieš o tom, že mám prácu, však?" Prihovorila sa mu a chlapec sa jej vrhol do náručia. ,, Ja tu len nechcem byť sám." Povedal tichým hlasom ten chlapec a v tom sa jeho oči stretli s mojími. 

,,Maminka, vo dverách je neaký ujo."

Hneď ako to povedal sa otočila aj Mackie a v očiach som jej videl nefalšovaný šok a strach. 

MAMINKA???!  

Ouuu, máme tu "menší" šok pre Mackie aj Aidena. 😱😁
  Čo myslíte, aké budú ich reakcie? Veroncek_Ka ❤️