Realita (Dokončené )

3.Kapitola

Viem som skvelá :D Užite si časť a nezvykajte si na ich časté pridávanie :D :D :D Nie vždy ide to písanie tak ľahko :D Veroncek_Ka 

Keď som vyšla zo sály celá som sa triasla a ledva som stála na nohách. Oprela som sa o stenu a hlasno vzdychla. ,,Preboha." Vzdychla som a ruky sa dala do vlasov.  Musela som vyzerať hrozne. Cítila som ako sa mi po lícach kotúľajú slzy no ani som sa ich nesnažila zastaviť. Načo aj. Zo začiatku nie tak vážny prípad sa stal životu ohrozujúci. ,,Preboha." Vzlykla som keď som si uvedomila,že mohol umrieť.  Aiden, štyri roky som ho nevidela a zrazu sa tu zjaví. Zničený a dolámaný a ako môj pacient. Musela som sa neuveriteľne ovládať aby som sa tam nezložila k zemi. Nikdy by som si nepredstavila, že raz sa niečo takéto stane. Že ho uvidím v takom stave a že jeho zdravotný stav bude v mojich rukách. Zrazu som si spomenula na svoje sny. V poslednom čase sa mi s ním v kuse snívalo aj keď nikdy sa mu nič zlé nestalo. Mohla by to byť predtucha,že sa mi znovu pripletie do života? Konečne som mala vlastný život, nemyslela som na neho tak často- okrem tých snov a zrazu sa tu objaví. A jeho prítomnosť neveští nič dobré. Odteraz si musím svoj život strážiť ako nikdy predtým. Predsa len netúžim po tom aby sa dozvedel niektoré veci...

Keď som bola ako tak schopná pokojne dýchať a verila som, že sa nezosypem po dvoch krokoch, vybrala som sa do svojej kancelárie. No to by som nebola ja keby ma niečo alebo skôr niekto nezastaví. Na chodbe som započula známe hlasy a keď som sa otočila všimla som si Aidenových rodičov. Zhlboka som sa nadýchla a vybrala sa smerom k nim.  ,,Mňa to nezaujíma,že vy ste ho neoperovali a neviete o ňom nič, sedíme tu už vyše troch hodín a stále nám nikto nič nepovedal." Hovoril Aidenov otec jednému z našich praktikantov. ,,Pane je mi to ľúto no naozaj budete musieť-" ,,Láskavo mi nehovorte čo  musím robiť! Viete kto ja som?! " Povedal až priveľmi pokojne na to v akej situácií sa práve nachádza. Keď som si všimla, že ten chudák neviem čo má robiť radšej som sa toho hneď ujala.  ,,To je dobre Samuel. Ja sa už o to postarám." Povedala som načo vďačne prikývol a už ho nebolo. 

Na môj hlas sa obaja Aidenový rodičia otočili a všimla som si prekvapenie v ich očiach. ,,Mackenzie? Ste to vy?" ,,Áno pane. Povedala by som, že vás rada vidím, no tie podmienky vďaka ktorým sme sa stretli nie sú práve najideálnejšie. " ,,Možeš- môžeš nám niečo zistiť?" Opýtala sa s trasúcim hlasom jeho mama. ,,Poďte prosím so mnou." Povedala som na čo obaja prikývli a vybrali sa so mnou do mojej kancelárie.  

,,Posaďte sa." Ukázala som na kreslá oproti stolu a sama som si sadla to podobného. ,,Mackie, nechcem akoby som to povedal, nechcem byť nezdvorilý ale máš dovolenie nám povedať aspoň niečo o našom synovi? Nikdy sme nemohli nájsť jeho doktorku aby nám povedala ako je Aiden na tom. " ,,Chápem vás, a vôbec nie ste nezdvorilý. A mám na to právo. V tejto nemocnici pracujem vyše roka a Aiden je môj pacient. Ja som ho operovala." Hlesla som a potlačila som slzy čo sa mi tlačili do očí. ,, Ty si ho operovala?" ,,Áno, viete aký to bol pre mňa šok keď som sa dozvedela jeho meno?" ,,To ti verím." Šepol jeho otec. 

Jeho rodičia vedeli že v minulosti sa medzi mnou a Aidenom niečo odohralo no nikdy nezistili, čo to vlastne bolo. Nevedia, že som vlastne ušla z Londýna len kvôli tomu aby som sa dostala preč z jeho blízkosti. Nevedia vôbec nič. 

,,Mackie, ako je na tom Aiden?" Opýtala sa ma jeho mama a keď som zdvihla pohľad k nej všimla som si strach v jej očiach. ,,Žije, u je mimo ohrozenia života a bude v poriadku." Povedala som a jedna slzy mi predsa len stiekla po líci.  ,,Môžeš nám povedať viac?" Pozrela som sa na jeho otca a tie oči boli ako Aidenove. Akoby som sa dívala do jeho očí. Prikývla som.

,,Keď ho sem priviezli povedali mi, že utrpel silný otras mozgu, zlomeninu pravej ruky a má polámaných pár rebier a bol v bezvedomí. To by nebolo nič hrozné. No potom som si všimla,že  veľmi ťažko dýcha. Okamžite sa mu spravilo RTG vyšetrenie a zistilo sa,že mu tie jedno rebro prepichlo pľúca a potom nastalo vnútorné krvácanie ktoré sa nám podarilo chvalabohu zastaviť. No s tými pľúcami to bolo horšie. Išlo o Pretlakový pneumotorax .Zlomené rebro roztrhlo pľúcne tkanivo a súčasne aj priedušku.  V pohrudnicovej dutine vznikol pretlak hromadiaceho sa vzduchu, pretože rana v prieduške umožňuje iba nasávanie vzduchu, nakoľko pri výdychu sa uzavrie. Tento pretlak v pohrudnicovej dutine stláčal pľúca, srdce a veľké cievy takže to spôsobilo komplikácie z dýchaním.  No aj to sa nám podarilo vyriešiť a Aidena sme dostali z ohrozenia života. 

Teraz už len počkáme kým sa preberie a začneme s liečbou. No na nejaký čas si ho tu budeme musieť nechať." Dokončila som svoj monológ a pozrela sa na jeho rodičov.  Jeho mame tiekli po lícach slzy no v jej očiach sa zračila obrovská úľava. No a jeho otec len sedel a pozeral na mňa. ,,Ďakujeme ti Mackie. Zachránila si nám syna. " ,,Robím len to čo je potrebné. Je to moja práca pane." ,,Tvoji rodičia,môžu byť na teba hrdí." Usmial sa na mňa zatiaľ čo si jeho manželka utierala uslzené oči. ,,Mackie, chceli by sme ťa poprosiť o jeho starostlivosť. Keby sa niečo stalo hneď nám volaj aj keby bolo neviem koľko hodín. Chcem ťa poprosiť aby si sa nám o neho postarala. Viem, že aj ty vieš,že keď sa prebudí bude to s ním veľmi ťažké no nenechaj ho inému doktorovi.Ak bude treba aj zaplatím, peniaze nie sú problém." Povedal a ja som na neho neveriaco pozrela.,,Pane myslím si,že to nebude vôbec nutné. Ja si vážim svoju robotu a nemienim zutekať keď sa objaví nejaký problém. Som si vedomá toho, že s vaším synom máme nejakú tú minulosť, no ja nepletiem súkromie s prácou. Aiden mi bol pridelený ako pacient a aj mojím pacientom ostane." Povedala som vediac, že to budem neskôr ľutovať. Predsa len mať ho za pacienta bude mojou živou nočnou morou. Byť s ním pravidelne v kontakte, musieť sa s ním rozprávať a dotýkať.... Preboha Mackie vzchop sa. Si zasnúbená a myslíš na iného. Ozvalo sa moje podvedomie a ja som potriasla hlavou. 

Ozvalo sa klopanie a dnu strčila hlavu Délia z recepcie. ,,Prepáčte pani doktorka, no volal vám váš snúbenec s tým že sa vám nemôže dovolať,tak, že keď budete mať čas máte mu zavolať." Povedala na čo som sa na ňu usmiala a poďakovala. Čo sa stalo keď mi Alex volal až na recepciu ? Žeby niečo s Dominickom? Ovládla ma panika a úplne som zabudla, že v miestnosti nie som sama.  Uvedomila som si to až vtedy, keď som na sebe zacítila prenikavý pohľad. Zdvihla som oči a zbadala som ako na mňa hladia dva páry očí. Aidenov otec na mňa priamo a zdĺhavo pozeral a z jeho pohľadu som nedokázala nič vyčítať. No jeho mama sa mi nepozerala do očí. Pozerala sa na moju ľavú ruku kde mi pekne sedel zásnubný prsteň. Zdvihla som k nej pohľad a v duchu zanadávala. 

No to čo sa dostalo najviac, bol jej pohľad. Bolo v ňom sklamanie a niečo čo som nevedela rozlúštiť. No nechápala som to. Predsa len každý už máme svoj vlastný život. Nečakala som, že na neho ešte niekedy narazím aj keď ho prakticky stretávam každý deň. Dominick sa až priveľmi podobal na svojho otca. No predsa ja som Aidena nepodviedla. Každý žijeme vo svojom svete a po svojom. A predsa len som sa cítila akoby som ho podviedla. Akoby som podviedla Aidena.