Realita (Dokončené )

20.Kapitola

Je toto dosť čoskoro? :D :D Veroncek_Ka   Ale nezvykajte si, to len kvôli tomu že momentálne mám dovolenku. Keď nastúpim zas do roboty už to nebude tak časté pridávanie :D 

,,Zbaľ sa a vypadni." Povedal a prepálil ju pohľadom.

Opatrne som pristúpila k nemu a chytila ho za ruku. Nechápala som ako niekto môže spraviť niečo tak podlé. Klamať  niekoho, že čaká jeho dieťa... Okej , ja by som mala do toho asi čo najmenej kecať, keďže ja som mu to jeho zatajila, ale aj tak. 

,,Vyhadzuješ ma ?" Opýtala sa neveriaco tá pizda a ja som sa zasmiala. ,,A ty sa čo rehoceš." Osopila sa na mňa, no ja som sa na ňu len usmiala. Cítila som ako sa Aiden vedľa mňa napol, no len som mu stisla ruku na znak toho, že to je v poriadku.

,,Áno vyhadzujem. Vari si prekvapená? Ja tu nijakú háveď nemienim držať." Povedal na čo sa zamračila. ,,Takže háveď, heej? A čo je potom ona? Je zasnúbená, má decko, no je tu s tebou a držíte sa za ručičky ako nejakí teenegeri. Obyčajná kurva je to." Zasmiala sa načo k nej Aiden pribehol a zaťal päste. ,,Ty máš jediné šťastie,že si žena a ja ženy nemlátim." Zavrčal a ja som sa usmiala. Pomaly som prešla k nim a poklepala tú kozu po pleci. No len čo  sa otočila jej na tvári pristála moja dlaň a izbou sa ozvalo šokované zalapanie po dychu. Pozrela som sa na Aidena a jemu mykali kútiky úst, no nevydržal to a rozrehotal sa na celú izbu. ,,Drahá Charllote. On síce ženy nemláti, ale u mňa to neplatí. Ešte raz si ma vezmeš do huby a trpko to oľutuješ. Nevieš s kým si si začala." Povedala som a sladko sa na ňu usmiala. ,,To sa práve, že mýliš. Obaja sa mýlite.. To vy neviete s kým máte tu česť. No vy sa dosmejete. A potom to budem ja kto sa bude smiať." Povedala a mne po chrbte prebehol mráz. 

,,Máš pol hodinu na to aby si odtiaľto vypadla, inak volám políciu, za neoprávnené vniknutie na pozemok." Povedal Aiden, vzal ma za ruku a spoločne sme opustili tú izbu.

,,Vedel som to." Povedal, zatiaľ čo ja som sedela na jeho posteli a čakala kedy sa prezlečie aby sme mohli vyraziť. Na tú malú chvíľu som zabudla na to, že Dominick je niekde stratený a možno mu hrozí aj nebezpečenstvo. 

,,Je mi to ľúto." Povedala som Aidenovým smerom a prešla som k oknu. Zvečeriavalo sa no aj tak som bola odhodlaná vyraziť do ulíc a pýtať sa ľudí na malého. ,,Si v poriadku?" Opýtal sa ma Aiden a zozadu ma objal. Pokrútila som hlavou a vymotala sa mu zo zovretia. ,,Môžme ísť?" Opýtala som sa a keď prikývol bez slova som šla von z jeho izby. Neobzerala som sa či ma nasleduje, vedela som, že áno. Rozlúčila som sa s jeho rodičmi a vyšla na ulicu. Poobzerala som sa naokolo, no nevedela som odkiaľ mám začať. Prepadla ma panika a nebiť Aidena asi by som sa tu zrútila. ,,Kde začneme?" Hlesla som. ,,Mali by sme ísť do parku, možno tam bude niekto kto niečo videl." Povedal a ja som prikývla.  V tichosti sme kráčali vedľa seba a ja som mala taký zvláštny pocit. 

,,Hneváš sa na mňa?" Opýtala som sa ani neviem prečo. Pozrel sa na mňa a povzdychol si. ,,Ak to musíš vedieť, tak áno hnevám. Keby si mi to bola povedala už vtedy tak teraz sme mohli byť spolu, mohli sme byť manželia a rodina. No ty si teraz budeš brať toho oného a ja malého uvídím pri najlepšom každý druhý víkend. Nemaj mi to za zlé. Len keby som to vedel už vtedy tak veľa vecí mohlo byť inak. " Povedal a ja som sa zamyslela. 

,,Máš pravdu. Keby som ti to povedala vtedy keď som to zistila, nič by nebolo tak ako je teraz. Ja by som tu nepracovala ako doktorka a ty by si nevlastnil známu spoločnosť. Nemali by sme nič z tohto čo máme teraz.  A Dominicka ti dám kedykoľvek budeš chcieť, nie len každý druhý víkend. Len nechcem aby si mi ho vzal. To bol vlastne aj dôvod prečo som ti to nepovedala skôr. Bála som sa, že mi ho vezmeš a ja ho už viac neuvidím." Hlesla som, no hneď som sa aj zasmiala. On mi ho nezoral. Vzal mi ho niekto iný.

,,Mackie to si o mne naozaj myslíš? Možno sa o mne hovorí, že nemám srdce, no tebe by som nikdy neublížil. Na to mi na tebe až priveľmi záleží." Povedal a zastavil ma. Otočil si ma k sebe a donútil ma pozrieť sa do tých jeho nekonečných očí.  ,,Nie." Zastavila som ho keď sa ku mne sklonil aby ma pobozkal. ,,Prepáč Aiden, ale nemôžem." Šepla som a vybrala sa vpred. O malú chvíľu už kráčal vedľa mňa a opäť medzi nami vládlo ticho ako aj na začiatku. 

Vošli sme do parku a ja som sa poobzerala okolo. Nechcela som na nič čakať a vybrala sa k jednej staršej pani ktorá tu venčila psa. 

,,Prepáčte že vás vyrušujem, ale nevideli ste náhodou tohto chlapca?" Opýtala som sa a podala jej fotku malého Dominicka. ,,Prepáčte slečna, ale nie." Povedala a ja som si len vzdychla. Poďakovala som jej a prešla som k hojdačkám kde sme spolu boli poobede. Posadila som sa na jednu z nich a predstavila si ako by sa Dominick smial keby ma tu videl sedieť.  

,,Nájdeme ho. Neboj sa. A boh ochraňuj toho kto má toto na svedomí." Objavil sa pri mne Aiden a rozhojdal ma. Zasmiala som sa, no to ma hneď prešlo. Teraz nie je čas na to aby som sa zabávala.  ,,Vieš, nie som vzorová matka. Viac času trávim v práci ako s malým. Nechávam ho s Beckou a teraz to takto dopadlo. Viem, že ona za to nemôže. Nie je to jej chyba. No cítim sa mizerne a potrebujem na niekoho zvaliť vinu. Keď mi oznámila, že je u otca ovládol ma neuveriteľný hnev a panika.  Ja som bola v práci osem hodín. Odkedy som to zistila do teraz  prešli dve hodiny. Proste nemôžem uveriť tomu, že môj diablik je niekde sám už skoro desať hodín." Povedala som a nanovo sa rozplakala.

Aiden ma zdvihol z hojdačky a postavil na nohy. Jemne mi bruškami zotieral slzy a venoval mi jemný bozk na pery.  Bože, prosím. Prisahám, že ak nájdeme Dominicka a bude v poriadku už si od neho nevezmem ani jediný bozk. Budem vzorná snúbenica a dobrá manželka, pokúsim sa Alexa milovať. No teraz.. Nedala som mu čas na to aby si uvedomil to čo robím, no keď sa odtiahol, hneď som si ho pritiahla späť a pobozkala ho.  Zúfalo som potrebovala cítiť jeho bozky, vybiť si nejako tú bolesť. Aspoň na chvíľu zabudnúť. A to mi jeho náruč  ponúkala. Zabudnutie. 

Jemne som sa od neho odtiahla a prstami mu prešla po perách.,,Prepáč, ale potrebovala som to." Povedala som a o sa usmial. ,,Obaja sme to potrebovali. " ,,Nehneváš sa?" ,,Na to, že si ma pobozkala? Neviem, nechceš to spraviť ešte raz aby som si to mohol lepšie premyslieť?" Opýtal sa ma a ja som ho buchla do pleca. On ma objal a pobozkal do vlasov. Keby nás tu teraz niekto videl, pomyslel by si o nás, že sme šťastný pár. Ani by si neuvedomil ako sa v tej chvíli mýli, pretože my sme všetko len nie šťastný pár.

Zazvonil mi mobil a ja som vedela, že to je sms-ka. Vzala som mobil do ruky s myslením, že to je správa od Alexa, keďže som sa mu neozvala, no mýlila som sa a keď som si prečítala text správy nedokázala som sa nadýchnuť. Aiden si to všimol a vzal mi mobil z ruky a sám si prečítal tom, čo tam stálo. Nie, nechcela som tomu veriť. Toto bol len zlý sen. Nebola to pravda. Aiden šmaril telefón o zem a ja som zhíkla. ,,Prepáč, kúpim ti nový." Povedal a nechal ma samú. Odišiel.

 Drahá Mack, ako sa máš? Určite si už na mňa zabudla, no ja som ti predsa sľúbil, že sme spolu ešte neskončili. No a tak mimochodom myslím,že mám niečo čo je tvoje. Alebo skôr naše? Keby si bolo rozumná a počúvala ma, tak by ten malý mohol byť náš. No teraz je môj. Chceš ho? Nájdi si ma...  Tvoj milovaný Adam ...