Realita (Dokončené )

10.Kapitola

Pre všetkých nedočkavých 😘 (Všimli ste si aká som kvôli vám aktívna? 😂 ) Príjemné čítanie, vaša Veroncek_Ka :) 

,,Alex je môj snúbenec."

Povedala som a sledovala ako Aiden bledne až som sa začala strachovať o jeho zdravotný stav. Jemne som ho šťuchla aby si ľahol a podala mu pohár vody.

,,Prečo sa o neho tak staráš?" Zavrčal Alex a ja som toho už mala plné zuby. ,,Alex! Čo na slovách,že Aiden je môj pacient si nerozumel?" ,,Asi tým, že si mi to nepovedala?" Pozrela som sa z Alexa na Aidena a vzdychla si. ,,A čo som ti mala povedať? Že len tak mimochodom mojím pacientom sa stal Aiden Stark? Prosím ťa, pozri ako vyvádzaš teraz, čo myslíš, prečo som ti to nepovedala? Rozhodla som sa,že bude lepšie ak sa to nedozvieš." Povedala som rozhodne a zrak mi padol na Dominicka, hrbiaceho sa pri dverách. ,,Ja si vyprosujem-" Začal Alex no ja som ho hneď aj prerušila. ,,Nie Alex, to ja si vyprosujem aby si tu na mňa kričal v prítomnosti môjho pacienta, ktorý mimochodom utrpel vážne zranenia a taktiež v prítomnosti môjho syna!" Povedala som a prepálila ho pohľadom na čo hneď stíchol a v očiach sa mu zračil ublížený pohľad. Možno som na neho bolo nepríjemná, no po mne tu nikto kričať nebude. Ukázala som Dominickovi nech ide za mnou a on sa mi v momente vrhol okolo nôh. Jemne som ho pohladkala po vlasoch a ubezpečila, že je všetko v poriadku a nemá sa čoho báť. ,,Ja len nechápem, prečo si tu aj vtedy keď máš voľno." Povedal Alex a ja som si nahlas vzdychla a rukou zašla do vlasov. ,,Bola som pre Dominicka, keď v tom za mnou prišla sestrička s tým, že primárka ma prosí aby som sem na chvíľu skočila, to je všetko." Na chvíľu ostalo v izbe no prerušil ho Aiden.

,,Takže malý je jeho syn." Povedal a atmosféra v izbe sa v sekunde zmenila. Ja som zmrzla a nedokázala sa ani len nadýchnuť,Alexovi sa na tvári usadil víťazoslávny úsmev a Aiden... Aiden, ten sa tváril akoby mu niekto zomrel. No a k tomu všetkému som sa modlila aby Dominick nepovedal, že Alex je jeho ujo a nie ocko, pretože od malička ho učím, že Alex je len ujo.

Pozrela som sa na Aidena a srdce sa mi lámalo na milióny malých kúskov. Bolo by tak ľahké mu povedať, že sa mýli, že som mu klamala a malý je jeho. Tak prečo to nespravím?

Budeš moja kamarátka? Kamarátka? Kamarátka? Ozvalo sa mi v hlave a ja som cítila ako sa mi do očí tlačia slzy. Kamaráti spolu nemajú deti. Bože, prečo to zo seba proste nevysypem? Bolo by to to najlepšie riešenie.

,,Aiden, ja, ehm, mala by som ti niečo povedať." Povedala som a pozrela sa do zeme lebo nedokážem mu povedať, že malý je jeho a pri tom mu hľadieť do očí - do tých očí, ktoré na mňa kedysi hľadeli s láskou.

,,Áno?" Opýtal sa a ja som normálne cítila tú nádej ktorá z neho vyžarovala. Prečo to tak bolí? Už to malo byť dávno za mnou.

,,Malý Dominick je môj. Je to môj syn." Povedal nepriateľsky Alex a ja som na neho neveriaco pozrela. No v jeho očiach bol odhodlaný výraz, takže som prišla o reč.

,,Tak vám blahoželám a prajem všetko dobré k svadbe." Začula som Aidenov hlas a zdvihla k nemu pohľad. Na jeho tvári bol na moje obrovské prekvapenie úprimný úsmev a ja som mala čo robiť aby som sa tam nerozrevala ako malé decko. Naozaj sa to skončilo? 

Pozrela som sa na Alexa a zamračila sa. ,,Alex zobral by si prosím ťa Dominicka a šli by ste auta? Potrebujem tu ešte niečo dokončiť." Povedala som a uprela na neho pohľad, že nech sa mi neopováži odporovať. Videla som,že nie je z toho nadšený, no predsa len vzal Dominicka za ruku a bez slova odišli.

V tej chvíli akoby na mňa dopadlo všetko, čo za posledný týždeň prežívam a sadla som si k Aidenovi na posteľ. Zo stolíka som vzala jeho pohár s vodou a do dna ho vypila. Predsa len ma ešte mierne smädilo po tom čo som včera vypila skoro celú fľašu vína. Hlasno som sa nadýchla, keď sa mi do uší dostal Aidenov tichí smiech.

,,Čo?" Opýtala som sa a pozrela na neho. ,,Asi máš toho veľa." ,,Ani nevieš ako, včera ku nám prišla mama a viedli sme dlhý rozhovor a pri tom som sama vypila skoro celú fľašu červeného." Povedala som, no to sa už Aiden smial na celú izbu. No musím sa priznať, že aj mne cukali kútiky úst a nakoniec som sa smiala aj ja.

,,Môžem sa ťa na niečo opýtať?" Ozval sa a ja som spozornela, no aj tak som prikývla.

,,Kam si sa vtedy vyparila? Nikto o tebe nič nevedel." Opýtal sa, pričom sa na mňa pozrel tak, že som mala pocit,že mi vidí až na dno duše. 

,,Paríž, hneď na druhý deň ráno som sa vrátila do Paríža." Šepla som. ,,Tipujem, že tam si sa dala znovu dokopy s Alexom..."
,,Alex mi v tedy neuveriteľne pomohol. Bola som na dne a nevedela som čo mám robiť. Chcela som zabudnúť na všetko a všetkých. Nechal ma u seba bývať a potom mi ukázal ako sa má žiť. Dokončila som školu a začala tu pracovať. Uvedomila som si, že zakiaľ sa ja utápam v spomienkach a revem nad tým čo nedokážem vrátiť späť, niekto tam vonku potrebuje moju pomoc." Povedala som a snažila sa nemyslieť na začiatky toho, keď som sa sem vrátila.

,,A čo ty, kedy si sa rozhodol, že medicína nie je nič pre teba?" Opýtala som sa.

,,Vieš čo ani neviem. Oco do mňa vkuse hustil, že ako z doktora zo mňa nič nebude až som jedného dňa vybuchol a odišiel zo školy a prihlásil sa na ekonomiku a manažment. No a tak nejako ma to chytilo a teraz je zo mňa úspešný pán podnikateľ, behom roka som z ničoho spravil niečo a to sa podarí len niekoľkým.No občas mi chýba ten pocit, keď si na sále a zachraňuješ niečí život." Povedal načo som prikývla, pretože som ho chápala. To, že môžem niekomu pomôcť je to najlepšie čo som v živote mohla spraviť.

,,Inak čo robíš v Paríži?" Opýtala som sa, keď sa mi v mysli zjavila mamina veta o tom, že Aiden býva v Londýne. ,,Som tu pracovne, bol som vybavovať nejaké veci ohľadom otvorenia novej pobočky tu v Paríži, keď ma nabúralo to auto. No mám tu aj dom." Povedal a ja som sa nestihla diviť. On tu má dom?

,,Vieš aký to bol pre mňa šok keď som sa dozvedela meno muža, ktorý mi leží na operačnom stole?" Mierne som sa zasmiala a pozrela mu do očí. ,,Viem si to predstaviť. Ja som podobný šok zažíval keď som ťa uvidel." Povedal a ja som si spomenula na ten moment a nervózne sa zasmiala.

,,Mackenzie?" Šepol a nespustil zo mňa oči.

,,Zdravím Aiden." 

,,Som mŕtvy?" Opýtal sa na čo som sa len uškrnula. ,,Pripadám ti ako peklo?"

,, Ako nebo." Hlesol .

,,Mala by som už ísť, čakajú na mňa, no mám nočnú takže ťa potom prídem ešte skontrolovať." Povedala som a začala sa zdvíhať z postele.

,,Mackie?"

,,Áno?"

,,Sme kamaráti?"

,,Sme kamaráti." Horko- ťažko som povedala, no aj tak som sa prinútila na neho usmiať.

,,A môžem ťa naposledy pobozkať?" Opýtal sa ma a ja som zadržala dych. Pozrela som sa do jeho očí a keď som v nich videla tú zúfalú túžbu nedokázala som povedať nie. ,,Môžeš." Vzdychla som a pripravila sa na to, že znovu ucítim jeho pery na tých svojích. A v duchu som plakala nad tým, že toto je naozaj naposledy. Bude to ako bozk na rozlúčku.

Videla som ako sa ku mne nakláňa, no bolo to až bolestivo pomalé, no aj tak som sa nepohla a očakávala,kedy ma konečne pobozká.Bol už tesne pri mne, cítila som ako sa mi jeho dych obtiera o líce a jemne ho hladí a mne z úst vyšiel tichý vzdych. Privrela som oči a v duchu sa pripravovala na to, čo so mnou ten bozk spraví. Cítila som, že je blízko, jeho pery boli kúsok od mojích, keď v tom sa to stalo. Pobozkal ma. Jeho pery pristáli na mojom líci kde mi venovali nežný bozk. Odtiahol sa odo mňa a nežne sa na mňa usmial. Vedela som, že v očiach mi určite svieti množstvo otázok, no ostala som ticho. Len som sa na neho usmiala a vstala z postele.

,, Už musím ísť." Povedala som a celá zmätená som opustila jeho izbu.