Realita (Dokončené )

19.Kapitola

Aká som? :D Pre všetkých tých, ktorým hrozila smrť z nedočkavosti :D Hore je náš Aiden :D :D 

,,Podľa toho čo som práve počul si isto chcela povedať, kde je náš syn. Nemám pravdu?" 

NIE!

Prosím, nie. On teraz nie. Modlila som sa v duchu no celkom zbytočne.Len čo som zdvihla hlavu, na schodoch som zbadala stáť Aidena, ktorý ma prepaľoval pohľadom. ,,Aiden." Vzlykla som a postavila sa zo zeme.  ,,Asi by sme sa mali presunúť do obývačky. Dáte si čaj Mackie, alebo niečo silnejšie?" Opýtal sa ma Aidenov otec a ja som prikývla. ,,Čaj ak môžem poprosiť." Povedala som na čo sa stratil ,za dverami, tipuje že od kuchyne.

,,Poď si sadnúť." Povedal Aiden a nasmeroval ma do obývačky. Usadila som sa do kresla a v tom to na mňa všetko doľahlo. On ho nemá, je niekde inde, sám a určite vystrašený. Cítila som ako mi po líci stiekla ďalšia slza, no nechala som to tak. Načo sa budem snažiť ich zotierať, keď viem, že aj tak hneď pribudnú ďalšie.  Zdvihla som zrak od mojích rúk a pozrela sa na Aidena. Ten sedel oproti mne a bez slova ma sledoval.  ,,Prečo nekričíš?" Opýtala som sa ho keď som si bola istá, že ma nezradí hlas. ,,Mal by som?" ,,Tak nejak to očakávam." Hlesla som a vyfúkala si nos. Bola som v katastrofálnom stave, no momentálne mi to bolo ukradnuté. 

,,Vieš, tak nejako to chápem." Povedal a ja som som na neho prekvapene pozrela. On to chápe?  ,,Nepozeraj tak na mňa. Bola si naštvaná tak si sa rozhodla mi to nepovedať, pravdepodobne si so mnou nechcela mať nič spoločné a malý by ťa ku mne len zbytočne pripútal." Hlesol a ja som na neho pozerala v nemom úžasne. Nebola som schopná slova. 

,,Toto si myslíš?" ,,A nie je to tak?" ,,Nie, nieje." Povedala som a teraz ostal prekvapený on. ,,Tak potom-" ,,Prečo?" Skočila som mu do reči a on prikývol. ,,Nevedela som o tom. Keď som opúšťala Londýn nemala som tušenie,že som tehotná. Zistila som to až neskôr a nechcela som ti zasahovať do života. Vtedy keď som ťa videla v kaviarni s Lily som si myslela,že si s ňou a to čo bolo medzi nami bola len hra. Nie, neprerušuj ma!  Tak som si povedala, že nikomu nič nepoviem a postarám sa o to malé sama. Nechcela som aby si cítil povinnosť za to čo sa stalo..." Stíchla som a tvár si vložila do dlaní, pretože sa mi pred očami zjavila Dominickova tvár a mňa chytili ďalšie vzlyky. 

Podo mnou sa objavili ruky a ani neviem ako, no sedela som v Aidenovom náručí. ,,Nájdeme ho." Šepol a pohladil ma po chrbte. Ja som len nahlas vzlykla a pritúlila sa k nemu do objatia. ,,Bojím sa o neho." ,,Aj ja. Vlastne ani neviem, prečo som si nevšimol to, že sa na mňa podobá." Povedal a pozrel sa na poličku kde boli všeliaké fotky.

,,Tu je ten čaj. Bylinkový na upokojenie." Ozval sa Aidenov otec a usmial sa na mňa. Najprv som nevedela prečo sa usmieva no potom som si uvedomila, že stále sedím v Aidenovom náručí. Chcela som sa od neho odtiahnuť, no on si ma k sebe pritiahol bližšie.  ,,Volal som aj na políciu a povedal im čo sa stalo. Za chvíľu sa tu zastavia a spíšu čo sa vlastne stalo." Povedal a ja som sa na novo rozplakala. Nikto nič nehovoril, v dome bolo ticho. Aiden ma hojdal v náručí čo ma ako tak upokojovalo a jeho otec, sediaci oproti nám sa záhadne usmieval. Tušila som, čo mu teraz beží hlavou, no míli sa.  Svadbu s Alexom nezruším. Možno Aidena milujem a mám s ním dieťa, no to neznamená že si ho musím vziať. To Alexovi nespravím, nedokážem to. Keby nebolo jeho, kto vie, kde a ako by som skončila.. 

,,Domom sa ozval zvuk zvončeka a ja som bola hneď v pozore. Aiden sa postavil a spolu sme prešli k dverám.No keď sme otvorili neboli to policajti kto tam stál ale Aidenova mama.

,,Mackenze, chúďa moje, poď sem." Povedala a než som sa stihla spamätať strhla ma k sebe do objatia. Bola som v takom šoku,že som jej nemotorne objatie vrátila a so spýtavým pohľadom pozrela na Starka staršieho,ktorý sa len nevinne usmial. Očividne vybavil viac ako len jeden telefonát. Lišiak starý. Pomyslela som si, no na to sa znovu ozval zvonček. S malou dušičkou som sa pozrela na dvere a keď som v nich uvidela stáť políciu, znova sa mi pustili slzy. ,,To bude dobré." Šepla jeho mama a pustila ma nech môžem prejsť k Aidenovi.

,,Páni." Povedala som, pretože na viac som sa nezmohla. ,,Pani doktorka?" Opýtal sa jeden prekvapene a ja som v ňom spoznala policajta, ktorého som operovala asi tak mesiac dozadu. ,,Zdravím, pozerám že už ste vo službe." Jemne som sa na neho usmiala. ,,To len vďaka vám. Môže nám niekto povedať čo sa stalo?" Opýtal sa a s Aidenom sme naraz prikývli. Zaviedli sme ich do obývačky, kde sa sa posadili. ,,S opatrovateľkou a mojím synom sme boli v parku, no mňa potom odolali do práce tak som odišla a oni tam ešte ostali. Keď som sa vrátila domov a pýtala sa kde je malý, Becka mi povedala ,že u svojho otca. Nechápala som čo hovorí a ona mi potom vysvetlila, že keď boli v parku prišiel ku nim muž a povedal, im že je jeho biologický otec a že sa so mnou dohodol, že na dnes si ho môže vziať." Povedala som a musela si utrieť slzy, pretože som cez ne už nič nevidela. ,,Tipujem, že mu vášho syna vydala. " Povedal ten druhý policajt a ja som prikývla. ,,Nechápem, prečo mu len tak dala vášho syna. Prečo si to najprv neoverila?" ,,Povedala, že ten muž jej podal mobil, že nech mi kľudne zavolá, ale že to pravdepodobne nezdvihnem, lebo som musela utekať do práce a v ten moment určte operujem." ,,Zdá sa, že ten muž vedel, že ste museli ísť do práce a využil to v jeho prospech. Zdá sa mi, že vás musel sledovať už dlhšie." Povedal a ja som zalapala po dychu. ,,A ako viete, že naozaj nie je u svojho biologického otca?" Opýtal sa druhý policajt a ja som sa pozrela na Aidena. ,,Pretože, ten sedí vedľa mňa." Povedala som a on si niečo zapísal do notesa.  ,,Máte fotku malého?" Opýtal sa ma a ja som si z kabelky vzala peňaženku a vytiahla z tadiaľ Dominickovu fotku. ,,Pomohlo by nám aj keby ste si spomenuli na to, čo mal na sebe oblečené." Povedal a ja som sa zamyslela. ,,Modrá bunda, čierne tričko a čierne tepláky. " Povedala som. ,,Dobre, bežný postup je počkať 24 až 48 hodín, kým sa začne pátranie, no pustíme sa do toho hneď. Keby ste si na niečo spomenuli alebo by sa vám niekto ozval, okamžite nám zavolajte." Povedal a podal mi jeho vizitku.  ,,Ďakujem." Hlesla som a sledovala ako miznú za dverami. Nedokážem tu len tak sedieť a čakať. Musí sa dať niečo robiť. Pomyslela som si a vzala si do rúk kabát. 

,,Kam ideš?" Opýtal sa ma Aiden a vybral sa za mnou. ,,Do parku, do centra. Proste niekde a budem sa pýtať či ho nevideli. Nemienim čakať, kým sa polícia rozhýbe." Povedala som a vybrala sa ku dverám. ,,Počkaj, samá ťa nenechám. Už sa stmieva a nechcem aby sa ti niečo stalo." Povedal a ja som len prikývla. ,,Idem sa len prezliecť.Ideš hore?" Nečakal na moju odpoveď a rovno ma potiahol  za ruku smerom hore. 

Prechádzali sme okolo jedných dverí a ozývala sa  z nich hlasná hudba. Zvedavo som pozrela na Aidena, no ten len vzdychol. ,,Je tu Charllote." Povedal a mňa pichlo pri srdci. ,,Aha." ,,Žiadne aha. Nebol to môj nápad, to moja mama. " Povedal a otvoril dvere od jej izby. Nevidela nás, pretože nám bola otočená chrbtom a telefonovala. ,,Blázniš? To vôbec. Čakám len na to, aby mi dal ten poondený prsteň a potom tú svadbu urýchlim najviac ako to pôjde. Ani nebude vedieť ako a skončí bez peňazí. Testy? Toho sa nebojím. Mám doktora, ktorý mi potvrdí čo len budem potrebovať aj  testy otcovstva, ten hlupák nemá ako zistiť, že to decko nie je jeho, a potom už len schmatnem jeho peniaze a my dvaja odídeme odtiaľto čo najďalej..." Hovorila ďalej no to som ju už nepočúvala, len som sledovala Aidena ktorý pokojne prešiel k notebooku a vypol jej hudbu. Charllote sa prudko otočila a keď nás tam uvidela,zbledla ako stena.  No ani sa jej nečudujem. Nasrať Starka... nechcela by som byť v jej koži..

,,Zbaľ sa a vypadni!" Povedal a prepálil ju pohľadom.