Realita (Dokončené )

9.Kapitola

Ahoj,ahoj :D Prinášam novú kapitolku a v duchu sa modlím aby sa vám páčila :) 
Inak čo hovoríte na nový cover Reality? Veronce_Ka :) 

,,Chceš zrušiť svadbu?" 

Tak jednoduchá otázka, no pritom ťažká odpoveď. Chcem zrušiť svadbu? Nad tou otázkou som doteraz ani nepremýšľala, no keď sa vyslovila, moje pocity ohľadom rozhodnutia tej dôležitej odpovede sa nejako nalomili. Do hlavy sa mi dostal chrobák a otvoril trinástu komnatu s názvom nerozhodnosť.  Chcem či nechcem? Prečo to vlastne robím? Nemilujem ho, no časom sa ho hádam aj naučím mať viac než rada. Cítim sa mu vďačná,za to, že mi pomohol a zachránil ma zo samého dna? Možno. Ale pre to si ho ešte nemusím brať, tak prečo to robím? Lebo nechceš byť sama. Ozvalo sa moje podvedomie a mnou mierne trhlo. Sama, bolo by také zlé, ostať sama? Predsa len by som nebola sama, mám rodičov, Dominicka. To nie je to, čo potrebuješ. A čo potrebujem? Mám všetko čo si môžem priať.  Aiden Stark...  V mysli sa mi zjavila jeho tvár a ja som zabudla aj dýchať.

,,Mackie?" 

,,Huh?" Prebral ma z myšlienok mamin hlas. ,,Ty si nie si istá, tým, či za neho chceš vydať, mám pravdu ? " ,, Ale nie, chcem sa za neho vydať, prečo ti to napadlo?" ,,Lebo to je na tebe vidieť, keby si si cho chcela  na 100% vziať, tak by si nad tou otázkou ani nepremýšľala, no ty si tu sedela dobrých 5 minút a pozerala do blba, čo hovorilo samo za seba. " ,,Ale mamí." ,,Nie Mackenzie, žiadne ale mamí. Ja nechcem aby si urobila niečo, čo budeš potom ľutovať. Zaslúžiš si byť šťastná a s tým pravým mužom pre teba."  ,,Ja mám toho pravého muža. Alex je dokonalý, stará sa o mňa a aj o Dominicka, pomáha mi s čímkoľvek potrebujem pomôcť a mám ho rada." ,,Mať rada niekedy nestačí, nie keď sa jedná o spoločný život a spoločnú budúcnosť. " ,,Naučím sa ho milovať." ,,Teraz presviedčaš samu seba. Mala by si si to ešte poriadne premyslieť pokiaľ máš čas, ako si povedala už sa to kráti, mesiac a pol ti ubehne ani nebudeš vedieť ako a už budeš stáť pred oltárom a vtedy nebude čas na to aby si si uvedomila, že to čo robíš nie správne. " ,,Prestaň, žiadne rušenie svadby nebude, vezmem si Alexa a bodka." Povedala som a postavila sa z gauča. No musela som sa prichytiť opierky, lebo sa mi zakrútila hlava. Bože, toho vína som vypila viac,než by sa patrilo.Pomyslela som si a vzdychla. ,,Idem spať. A už nechcem počuť žiadne reči o rušení svadby."  Povedala som a vybrala sa ku schodom. No predtým než som zmizla na poschodí som začula jej hlas. ,,Ja len nechcem aby si si pomýlila pocit mať rada s vďačnosťou a zaviazanosťou."  Nechala som to bez komentára a šla do svojej izby. 

Mám ho rada a časom ho budem aj milovať, prečo by som to nemala dokázať? Však takého chlapa akým je Alex sa nedá nemať rada.S hlavou plnou zložitých myšlienok som si vzala pyžamo a prešla do kúpeľne. Nutne totižto potrebujem sprchu.

***

Ráno som sa zobudila s otrasnou bolesťou hlavy a najradšej by som z tej postele ani nevstala. No keďže musím isť pre tú moju malú lásku do nemocnice, nejako som sa prinútila vstať a odtrepala som sa do kúpeľne. Tam som sa skoro zľakla svojho vlastného odrazu a hlasno si vzdychla. Keďže som šla spať s mokrou hlavou, dnes som mala vlasy polepené a každý prameň odstával na inú svetovú stranu. Ako tak som sa rozčesala a zaplietla si vrkoč a naniesla si kilovú vrstvu make-upu aby som zakryla tie hrozné kruhy pod očami. Vďaka rečiam mojej mamy som nemohla spať a v kuse sa prehadzovala v posteli, pretože sa mi v hlave stále premietali jej slová. A takto to potom dopadne. človek by si myslel, že po toľkom víne bude spať ako zabitý. 

Keď som sa dala ako tak do kopy, obliekla som si čierne džínsy a sivo-bielu košeľu a do ruky si zobrala bundu. Zišla som dole do kuchyne kde ma čakala káva s odkazom od mamy, že išla na nákup a nemám ju čakať lebo sa vraj zdrží. No paráda... 

Vypila som si kávu a zjedla aj koláčik, ktorý sa tu objavil neviem akým zázrakom a keď som si všimla,že je pol deviatej, zhodnotila som, že už je čas, aby som sa vybrala so nemocnice po Dominicka. Zo stola v obývačke som si vzala kľúče a kabelku a mohla som vyraziť.

Do nemocnice som dorazila o 15 minút a bola som rada,že mi to kvôli tým kolónam čo sú na ceste netrvalo dlhšie. Zaparkovala som na svojom obvyklom mieste a s neistým pocitom sa vybrala smer tretie poschodie. 

,,Mamíííí." Vykríkol Dominick len čo ma zbadal. ,,Ahoj zlatko, ako si sa mal?" ,,Celkom doble." Povedal načo som sa usmiala. ,,A poslúchal si tu pani sestričky, alebo sú už šedivé?" ,,Nie sú šedivé, tá čo sem chodí má čierne vlasy." Povedal a ja som sa zasmiala. ,,Dobre teda, čo povieš na to,že by som ťa zobrala domov?" Opýtala som sa na čo sa mi s výskotom hodil okolo krku a pevne ma objal. ,,Beriem to ako áno. Poď oblečieme ťa, a zoberieme ti veci a pôjdeme." ,,Anoo." Len som nad ním pokrútila hlavou a prezliekla ho do vecí ktoré mu zbalil Alex. 

,,A teraz ideme domov?"  ,,Áno." Vzala som ho za ruku a spoločne sme opustili jeho izbu. 
,,Doktorka Prizeová." Ozval sa niekde na chodbe udychčaný hlas sestričky z môjho oddelenia. ,,Áno?" Opýtala som sa keď už sme stáli pri výťahu. ,,Prepáčte,že vás ruším, no som neuveriteľne rada, že som vás tu ešte zastihla. " ,,Deje sa niečo?" Opýtala som sa znepokojene.  ,,Áno aj nie. Prosím vás, naozaj vás pekne prosím mohli by ste sa na chvíľu dostaviť na izbu 451 D?"  ,,Samozrejme, čo sa deje?" Opýtala som sa a rozmýšľala čia izba to je. No keď som si to uvedomila, už som si nebola taká istá či tam vlastne chcem ísť. Nebola som psychicky pripravená sa stretnúť z Aidenom. ,,Neviem čo sa tam deje, len ma poslali aby som vás pohľadala. Pani primárka vie, že službu máte až na noc no aj tak vás prosí aby ste sa tam na chvíľu zastavili. " Povzdychla som si no prikývla som. ,,Dominick, spravíme si ešte takú menšiu zastávku dobre? Musím ísť pozrieť jedného uja." ,,Dobre." Prikývol a spoločne sme nastúpili do výťahu no namiesto prízemia som stlačila číslo 4.  Na chodbe nikoho nebolo, čo mi prišlo zvláštne no bez rečí som sa vybrala ku koncu chodby, kde mal Aiden izbu.

,,Zlatko, teraz si sadkaj tuto na stoličku a počkaj tu na mňa, dobre nebudem dlho." Rozšírili sa mu očká, no aj tak prikývol. ,,Dominick, naozaj nikam nechoď a keby sa niečo dialo tak som hneď v týchto dverách." ,,Dobre." Povedal potichu a ja som mu dala pusu na líčko.

S malou dušičkou som vstúpila do jeho izby, zavrela za sebou dvere a ostala som prekvapene stáť.  Aiden sedel na posteli a v ruke držal bieliu ružu a upieral na mňa ublížený pohľad. Kam som sa to dostala?!!! 
,,Aiden, čo to-" ,,Nie, prosím teraz bude hovoriť ja." Povedal a podal mi ružu. S trasúcimi prstami som ju chytila do ruky a do nosa mi udrela jej úžasná vôňa. ,,Mrzí ma to ako som sa včera zachoval. Nemal som to hovoriť tie veci, správal som sa hnusne. Neuvedomil som, teda skôr som nechcel si uvedomiť, že si sa pohla ďalej a že máš vlastný život a svoju rodinu. Celé tie štyri roky som na teba myslel, na to že kde a s kým si, na to ako sa máš a že čo robíš. Lipol som sa spomienkach na nás a vracal sa k časom ako nám bolo dobre. No dnes v noci som skoro vôbec nespal a uvedomil som si jednu dôležitú vec.  A to,že si mala pravdu, sme dospelí a prešlo veľa času od kedy sme sa videli naposledy a každý máme svoje životy, ty tu v nemocnici, a ja v Londýne vo svojej firme. Preto sa ti chcem ospravedlniť za to ako som sa k tebe choval a aj za to,že som ťa pobozkal. Nemal som to robiť, viem. No v tej chvíli som na nič nemyslel a proste sa stalo. Prosím ťa o odpustenie a žiadam ťa o to jediné čo od teba môžem chcieť, budeš moja kamarátka?" Opýtal sa a ja som musela zažmurkať a rýchlo som si utrela slzu ktorá mi vypadla z oka. Kamarátka. Kamarátka. Kamarátka. To slovo sa mi prehrávalo v hlave a pri srdci ma bolestne pichlo. No prečo, nie je toto to, čo som práve chcela? Už som sa nadychovala, že mu odpoviem, no bola som prerušená.

,,Ahoj zlato, povedali mi, že ťa tu náj-" Vošiel do izby Alex s Dominickom a ja som prestala dýchať.

,,Ty!?"

,,Ty!??" Ozvali sa obaja naraz a ja som si vzdychla. 

,,Čo tu robíš?!" Zavrčal Aiden a začal sa dvíhať z postele, načo som k nemu rýchlo pribehla a zatlačila ho späť. 

,,Mackie?" Oslovil ma Alex s otázkou v očiach a ja som si znova vzdychla. ,,Aiden je môj pacient." Povedala som a z Alexovej strany sa ozvalo zalapanie po dychu. ,,A to si mi akože prečo nepovedala?" 
,,Prečo by ti to mala hovoriť ty idiot?" Vložil sa do toho Aiden a uprel na mňa ten svoj intenzívny pohľad a ja som sa nedokázala pozerať inde než do jeho hypnotizujúcich očí. 

,,Alex je môj snúbenec."