Realita (Dokončené )

18.Kapitola

Som tu zas :D Kto ma rád vidí? Alebo skôr číta ? :D :D  Trošku kratšia kapitola  (1200 slov ) ale za to celkom dosť dôležitá :D Veroncek_Ka :D  A pekne vás prosím, žiadna plánovaná vražda na moju osobu :D 

Nakoniec to v práci nebolo až tak naliehavé, len jednej kolegyni prišlo zle tak som ju mala nahradiť. Celá služba prešla v celkom pokojnej atmosfére, nekonala sa žiadna nehoda a ani katastrofa a ani nikto nevyvádzal.  Kto vie, či to bolo tým, že bol Stark už prepustený.  Bože, už zas na neho myslím. Vlastne momentálne sa na neho nedá nemyslieť, keďže ešte teraz cítim na sebe jeho dotyky a bozky. Pri tých spomienkach mi po tele vyskočili zimomriavky a ja som sa zamračila. Celkom vedome som skoro podviedla Alexa no vôbec ma to netrápilo. Čo sa to so mnou deje? Doma mám snúbenca s ktorým nespávam, no vonku na verejnosti sa kľudne nechám zvaliť na trávu iným mužom a dokonca som si aj užívala to ako ma bozkával. Toto je choré. Asi by som s tým mala ísť k doktorovi nech mi poriadne vyšetria hlavu.  Keď už sme pri doktoroch.. pozrela som sa na svoju porezanú dlaň a zamračila sa. Dnes musím ešte behnúť na kontrolu o poschodie vyššie. Vzdychla som a vydala sa k sebe do kancelárie aby som sa prezliekla, predsa len, moja služba sa už na dnes končí.

,,Hojí sa to dobre, nehnisá to a ani sa to nezapálilo." Povedal Peter - doktor ktorý to tu mal dnes na starosť. ,,Aspoň že tak. Kedy budú môcť ísť štichy von?" Opýtala som sa a dúfala,že povie nejaký blízky dátum.  ,,Čo je dneska, utorok... prídi v piatok poobede a dáme to von." Povedal a usmial sa na mňa.  ,,Chvalabohu." Vzdychla som, na čo sa on zasmial. ,,Ako sa ti vlastne podarilo takto hlboko sa porezať?"  ,,Krájala som mäso, keď v tom sa za mnou objavil Alex a ja som sa ho tak zľakla,že som si nožom prešla cez dlaň." Povedala som a hodila rukou. ,,Nepovedal by som, že si taká nešikovná." Zasmiali sme sa a ja som sa postavila. Je čas ísť domov. 

Konečne som sa vrátila z práce domov a jediné čo som chcela bolo si ľahnúť do postele a už sa z nej nepostaviť. ,,Ahoj Becka." Pozdravila som ju, keď som si sadla ku nej na gauč. ,,Malý je hore?" Opýtala som sa keďže som toho diablika nikde nevidela. ,,Nie, ešte je u otca." Povedala, na čo som len prikývla, no potom som sa zarazila. ,,U akého otca?" Opýtala som sa opatrne a cítila som ako sa mi napínajú všetky svaly v tele.  ,,U svojho biologického, toho čo ste ho poslali po malého." Povedala a s panikou na mňa pozrela. ,,Becka, ja som po Dominicka nikoho neposlala!" Vykríkla som a celé telo sa mi začalo chvieť od paniky a strachu o malého.  ,,Ale- ale o-on povedal. ž-že ste boli dohodnutí." Povedala a rukou si zašla do vlasov. Videla som, že nemá ďaleko od toho aby sa rozplakala, tak som sa snažila zachovať pokoj, aj keď v tejto situácií to bolo viac než nemožné.  ,,Becka, prosím ťa povedz mi čo sa vlastne stalo." Opýtala som sa a postavila sa z gauča. V tejto chvíli nedokážem sedieť na mieste, nejaký chlap má môjho syna, preboha!! Cítila som ako sa mi do očí tlačia slzy tak som zažmurkala a snažila sa ich odohnať preč. Nemôžem teraz revať!   ,,Boli s v p-parku, keď ste odišli do práce eš-ešte sme tam chvíľu ostali a hojdali sa keď v tom prišiel taký muž,  po-povedal, že je to malého biologický otec a -a, že ste sa dohodli, že si ho na dnes m-môže vziať. Nechcela som mu veriť, no on mi podal mobil, že nech vám teda zavolám, no povedal, že to pravdepodobne nezdvihnete lebo ste museli utekať k prípadu a operujete. Bol taký presvedčivý!! A celkom sa aj s malým podobali. Čierne vlasy, tmavé oči.. Prosím vás, odpustite mi to." Hlesla a na plno sa rozplakala.  ,,Becka, neplač. Nejako sa to vysvetlí. Pamätáš si ako vyzeral?" Opýtala som sa, pretože som mala obrovské tušenie, kto v tom má prsty.  ,,Ako som povedala, čierne vlasy, tmavé oči. Vysoký, mal na sebe košeľu a kabát a tmavé nohavice.  Mohol mať okolo 26 rokov. " Myslela som si. 

,,Nič sa neboj. Už viem u koho je!" Zavrčala som a už aj som si obliekala naspäť kabát. ,,Je to moja chyba, nemala som mu veriť." Vzlykla Becka a mne jej prišlo ľúto. ,,Počkaj tu, keby sa vrátil Alex, povedz mu čo sa stalo a že som šla do domu Aidena Starka." Nestihla som si všimnúť jej reakciu, pretože to, už som letela von z dverí a sadala do auta. 

Do ruky som si vzala mobil a vytočila jediné číslo ktoré mi momentálne mohlo pomôcť. 

,,Pani primárka, zdravím, tu Mackenzie. Viem, že to bude znieť pravdepodobne čudne, no súrne potrebujem adresu Aidena Starka. .. Nie a aj áno, neskôr vám to všetko vysvetlím, sľubujem. No momentálne je to otázka života a smrti ak sa tam nedostanem. Nie on je v úplom poriadku, zatiaľ!  " Povedala som a do očí sa mi začali tlačiť tie sprosté slzy. ,,Ďakujem vám a prepáčte,že som vás otravovala." Povedala som keď mi nadiktovala jeho adresu a zhlboka som sa nadýchla.  ,,Za toto mi niekto draho zaplatí, to prisahám."  Povedala som si a naštartovala auto. Jeho dom nebol ďaleko od toho nášho a tak som tam už o pár minút bola. Nezaujímalo ma či dobre parkujem alebo či niekomu nezavadziam v ceste. Rýchlo som vystúpila z auta a rýchlim krokom prešla ku dverám.  

Silno som na ne zabúchala- či skôr zatrieskala a čakala, kedy mi ten parchant otvorí dvere. No namiesto neho otvoril jeho otec a mňa ovládol hnev. ,,Sľúbili ste mi, že mu to nepoviete!" Vykríkla som na neho no to sa mi z očí už kotúľali slzy. ,,Mackenzie, preboha čo sa stalo?" Opýtal sa šokovane keď ma tam zbadal v takomto stave. Musím však uznať, že je naozaj dobrý herec. ,,Klamali ste mi, povedali ste, že mi necháte čas na to aby som mu to sama povedala!" ..Mackie, ja naozaj neviem čo sa deje. Nikomu som nič nepovedal. " Povedal a chytil ma za ruky.  ,,Opatrovateľka môjho syna mi povedala, že pre malého bol jeho biologický otec. Ten opis čo mi povedala sa až nápadne ponáša na Aidena a vy viete rovnako dobre ako aj ja, že on je jeho biologický otec. A on sa to od nikoho iného nemal ako dozvedieť, len od vás. " Povedala som a snažila sa utrieť si slzy z tváre.  ,,Mackie, Aiden sa poobede vrátil z prechádzky, no bol sám. Mal strašné nervy a nebola s ním normálna reč a odvtedy je zavretý hore v izbe." ,,Musí ho mať." Vzlykla som no, úprimnosť v jeho očiach ma zneistila. Keď Dominicka nemá Aiden kde potom je? 
,,Prisahám, že ho nemá. On stále nevie, že je to jeho syn, ja som mu nič nepovedal, predsa som ti sľúbil, že ti nechám čas aby si mu to povedala sama."  Hlesol a potiahol ma dnu do  chodby. 

,,Tak ak ho nemá on, tak potom kto? Kde je môj syn?" Vzlykla som, no nohy ma neudržali a ja som sa zviezla na zem uprostred ich chodby. Môj malý synček, kde si ? 

,,Podľa toho čo som práve počul si isto chcela povedať, kde je náš syn. Nemám pravdu?"  

NIE!