Realita (Dokončené )

7.Kapitola

Zdravím, zdravím. Určite ste si už kládli otázku či som na vás zabudla alebo čo sa deje keď dlhooooo neni nová časť. Tak ja vám odpoviem.. Ide o to, že mi umrel notebook a kým som sa odhodlala kúpiť nový prešiel nejaký ten čas a na mobile sa mi písalo veľmi zle tak som sa na to vykašlala. No konečne mám nový ntbk a som ready na nové časti :D Tak ak sú tu ešte nejakí čitatelia bez ďalších rečí poďme na to, príjemné čítanie :) Veroncek_Ka  (Pardón za chyby ;) ) 

Sedela som na Dominickovej posteli no nevenovala mu žiadnu pozornosť. V hlave sa mi stále premietali Aidenove slová.  Ja som ťa miloval. Povedal. No on toho už nahovoril veľa, tak ako by som mu mohla veriť toto?! A to, že vtedy v tej kaviarni všetko narafičila Lily.. je ťažké tomu veriť.

Predsa len, keď ma vtedy zbadal mohol utekať za mnou a zastaviť ma. No on nešiel. Teda šiel ku nám domov, to je pravda, pretože rodičia mi to povedali keď som sa vtedy v noci objavila doma. No mňa to nezaujímalo. Rovno som šla do izby a aj keď som mala oči plné sĺz, schmatla som kufor ktorý ešte aj tak nebol celkom vybalený, dohádzala tam nejaké veci a ráno som už aj sedela na letisku smer Paríž. Vtedy to bola sranda, utiekla som na miesto kde sa to všetko začalo no vtedy mi nenapadlo iné miesto tak som skončila tam, no a potom som si uvedomila,že som tehotná. Ako sa to mohlo všetko tak pokašlať? V jednej chvíli som bola najšťastnejší človek na zemi, no ani nie o minútu som nenávidela každého kto mi skrížil cestu.

Ako mu môžem veriť po tom čo ja som mu povedala pravdu o svojej minulosti a on mi odmietol uveriť? Zbabelo ušiel a nenechal ma k tomu nič viac povedať, proste veril Adamovi.

Potriasla som hlavou a vyhnala z nej všetky spomienky na to čo sa stalo za tie dva prekliate mesiace. Je to minulosť, je to za mnou. Musím sa sústrediť na to čo je teraz a čo bude, mám Dominicka a budem si brať Alexa. To je to dôležité. Nejaký Aiden Stark u mňa už nemá čo robiť a aj keď ho mám momentálne na starosť, nik nepovedal že s ním musím tráviť 24 hodín denne. Tak! Je čas, nechať minulosť za mnou.

,,Mamiiii." Prebral ma zo zamyslenia drobčekov hlas a ja  som si uvedomila kde sa nachádzam. ,,Čo sa deje zlatko?" ,,Sľúbila si mi,že tu budeš so mnou, no keď som sa zobudil si tu nebola." Vzlykol a vo mne sa niečo zlomilo.,,Zlatko, keď som povedala, že za tebou budem chodiť neznamenalo to, že tu budem stále. Vieš o tom, že mám prácu, však?"Povedala som mu na čo sa mi vrhol okolo krku. ,, Ja tu len nechcem byť sám." Silno som ho objala a cítila som ako sa mi do očí tlačia slzy. Zaprisahala som sa, že môj syn nikdy neskončí sám, o to sa sama postarám.

,,Maminka, vo dverách je neaký ujo." Počula som ho a tam som sa otočila k dverám a vtedy by sa vo mne človek krvi nedorezal. Cítila som ako mi všetky telesné tekutiny opúšťajú telo a celú ma paralyzoval šok a strach. Aiden. Čo tu preboha robí? Má byť v posteli a spať! 

,,Č-čo tu robíš?" Zakoktala som sa,neschopná normálne rozprávať. ,,Maminka?" Opýtal sa Aiden a pohľadom behal zo mňa na Dominicka.  Otočila som sa k môjmu zlatíčku a so slovami, že sa neskôr vrátim a nech poslúcha, som sa postavila s postele a zamierila k Aidenovi.  ,,Nemal si opúšťať izbu, nie si dosť silný. ,,Nehovor mi-" ,,Ale budem ti hovoriť, čo máš robiť.Som za teba zodpovedná." Podoprela som ho a v tichosti sme sa vrátili na jeho izbu. No nebola som hlúpa, vedela som, že hneď ako sa za nami zatvoria dvere spustí príval otázok. 

Prechádzali sme okolo sestričky ktorej som kázala nech mu dá niečo na upokojenie a nepekne na ňu pozrela no inak som jej nevenovala pozornosť, pretože sme sa blížili k Aidenovej izbe. 

Posadila som ho na posteľ a zavrela za nami dvere, ešte som sa ani nestihla nadýchnuť a už to začalo. 

,,Koľko má rokov?" Opýtal sa hneď a mne tým vyrazil dych. Nečakala som,že začne hneď s týmto. Čo teraz?  Klamať či povedať pravdu? Vzdychla som. ,,Bude mať tri." Povedala som popravde a čakala na jeho reakciu. No k môjmu prekvapeniu zareagoval úplne inak než som očakávala. ,,Takže si si našla niekoho hneď po mne, pekne." PROSÍM??!! ,,Prosím?" Je to jasné, bude mať tri to vychádza že si s niekým spala hneď po tom čo si sa vrátila z Paríža, alebo si s ním spala ešte tam? Žeby ten Adam? Hovoril, že si bezcitná no nechcel som tomu veriť ale aha.. tu je rovno aj dôkaz." Povedal a ja som na neho pozeral v nemom úžase. On ani na chvíľu nepomyslel na to že Dominick by mohol byť jeho syn? Však som s ním spala!! Alebo si myslí, že je taký úžasný že sa to nemohlo stať?" ,,To si naozaj myslíš?" Opýtala som sa ho znovu keď predtým nereagoval. ,,Samozrejme."  ,,Aha, tak okej, ja idem." Povedala som a otočila sa na odchod, no to ma zachytila jeho ruka a ja som dopadla rovno na neho. ,,Dočerta, čo chceš? " Opýtala som sa ho naštvane. ,, Klamal som, nemyslím si to. " ,,Aha, no tak ma pusti a povedz mi čo chceš, nech sa môžem venovať svojej robote." Zavrčala som, pretože som sa začala cítiť nepríjemne. 

,,Chceš vedieť čo chcem?" Šepol mi rovno pri tvári, takže som jasne mohla cítiť ako ma jeho dych pohladil po tvári. Len som prikývla neschopná slova a pozrela sa mu do očí. 

,,Chcem teba! Chcem aby si bola moja, aby ten malý bol môj, aby sme boli spolu, aby sme boli rodina, aby som sa každé ráno zobúdzal pri tebe a mohol sledovať ako spíš, ako sa roztomilo usmievaš keď ťa niečo prekvapí, ako sa tešíš aj z maličkostí. Chcem ťa späť!! " 

Ani som sa nestačila spamätať a už som mala jeho pery prilepené na svojich. Ten náhly pohyb bol tak nečakaný - to čo som si práve vypočula ani nerátam, že ochromil moje telo a ja som nebola schopná odporovať.Zavrela som oči a nechala sa opájať pocitom, že po takej dlhej dobe znovu cítim jeho bozky.Vychutnávala som si ten pocit, to ako mi drsne a pri tom jemne útočil na ústa v snahe prebojovať sa mi do úst.No v tom akoby do mňa udrel blesk, som si uvedomila čo s tváram a hlavne s kým a prudko som ho od seba odstrčila a o pár krokov ustúpila dozadu. Rukou som sa oprela o stenu a zhlboka dýchala. Toto sa nemalo stať!  Zdvihla som pohľad k nemu a v tej chvíli som mala chuť vraždiť. Na tom jeho blbom ksichte bol úškrn! Zabijem ho! Už som sa ja vybrala k nemu,no potom som si to rozmyslela. Preboha, však som mu zachránila život, nemôžem sa ho po tak krátkej dobe po nehode pokúsiť zabiť. Hlasno som si vzdychla a snažila sa upokojiť. 
,,No čo Prizeová, chceš ešte?" Zasmial sa a vo mne to vybuchlo, kašľať na nehodu, keď ho nemôžem zabiť, aspoň no zmlátim. Rýchlo som prešla k nemu a bez toho aby to čakal som mu strelila takú facku až som si myslela,že som si zlomila ruku. Na líci sa mi pekne rysoval odtlačok mojej ruky a sama pre seba som sa usmiala nad svojím výkonom.  

,,Aby si vedel Aiden, my rodina nikdy nebudeme. Nikdy! " Zavrčala som. ,,Nikdy nehovorte nikdy, pani doktorka." ,,Tiež pravda pán Stark, no v tomto prípade to je pravda. Dominick nie je tvoj syn, je môj a muža ktorého si budem brať." Šplechla som mu do tváre a on v momente zbledol. ,,P-prosím?" ,,Počul si, a ak si si to ešte nevšimol tak aha... "  Strčila som mu pod nos ruku s prsteňom a pokračovala. ,, ...budem sa vydávať, o mesiac a pol mám svadbu. Prajem vám pekný deň pán Stark!"