Realita (Dokončené )

14.Kapitola

Hlupaňa. Blbá krava! Prečo som ho len musela pobozkať? Mám chuť si tresknúť hlavu o stenu, len kvôli tomu aby som sa konečne spamätala.  Namiesto toho som však treskla rukou do stola, na čo som následne zaúpela od bolesti. Naozaj som blbá, keď si trieskam zranenú ruku, pomyslela som si keď som si všimla,že sa mi z dlane znovu spustila krv. Toto bude treba naozaj zašiť. Povzdychla som si a snažila sa zakryť slzy čo som mala v očiach a vybrala sa smer chirurgia. 

Tri štichy! Toľko ma stálo jedno porezanie..  S nadávaním sebe samej som sa vrátila do svojej kancelárie a vložila si hlavu do dlaní. Po poznanie, že ho po takej dlhej dobre stále milujem, mnou otriaslo viac ako to, že som sa s ním skoro vyspala na nemocničnej posteli, a to je už čo povedať. Vlastne ani neviem, čo to do mňa vošlo, či to boli tie jeho prenikavé oči, čo vraveli nech to spravím, alebo to bol ten jeho úsmev a pery čo ma donútili ho pobozkať. Neviem. 

No jedno viem určite, už ho viac nedokážem mať vo svojej blízkosti. Nedokážem to aj keď som to sľúbila jeho rodičom, pretože vždy keď som v jeho prítomnosti mám problém sa ovládať.  Pozrela som na hodiny a keď som uvážila,že primárka by tu mala ešte byť, vzala som Aidenovu zložku do ruky a vybrala sa za ňou. Bola som pevne rozhodnutá, raz a navždy ukončiť jedno veľké trápenie.  

Zaklopala som na jej dvere a na vyzvanie nech vstúpim som otvorila dvere a vošla dnu. ,,Mackenzie, vás som tu nečakala. Je nejaký problém na oddelení?" Opýtala sa a ja som si vzdychla. ,,Nie pani doktorka, ak dovolíte rada by som sa s vami o niečom porozprávala. " Povedala som a sadla si na ponúkanú stoličku. Zhlboka som sa nadýchla a podala jej Aidenovu zložku. ,,Pani doktorka, pán Stark utrpel vážne zranenia, no ako môžete vidieť, neuveriteľne rýchlo sa dal dokopy. Je  mimo ohrozenia života a nič nenasvedčuje,že by sa jeho stav mal zhoršiť." Povedala som a pozrela sa na ňu . ,,Ak vám chápem,Mackie, snažíte sa mi povedať, že navrhujete jeho prepustenie?" ,,Do domácej starostlivosti. Pán sa tu nudí a stále s niečím otravuje naše sestričky, odmieta s nami spolupracovať a-" ,,Mackie, súhlasím." Prerušila ma a ja som na ňu neveriaco pozrela. Keď som sem šla ani by mi nezišlo na um, že to naozaj dovolí. No teraz nasleduje tá najťažšia časť. ,,Pani doktorka, je tu ešte jedna vec." ,,Počúvam." Povedala a uprela na mňa ten svoj vševediaci pohľad. ,,Je mi to blbé pani doktorka, no ide o to, že ja už viac nedokážem mať na starosť pána Starka." Povedala som a sklopila som pohľad na dlážku. Táto dlažba tu bola vždy?   ,,Mackie, môžete mi povedať prečo?"   ,,Je mi to blbé, viem že súkromie sa do práce nemá ťahať ale ja to s ním nezvládam." ,,Viete, že doktori sú povinní držať tajomstvo. Čokoľvek mi poviete, ostane to len medzi nami. " Povedala a ja som k nej zdvihla zrak. Na tvári mala taký ten priateľský úsmev a ja som vedela, že jej môžem povedať naozaj čokoľvek. A myslím, že by bolo aj na čase aby som sa niekomu zverila so svojími pocitmi. ,, Ako ste už minule spozorovali, medzi mnou a Aidenom niečo bolo. Pred 4 rokmi sme obaja študovali medicínu no a boli sme poslaný na jednu stáž sem do Paríža. Na škole sme sa obaja neznášali, bola to katastrofa. A keď sme sa dozvedeli, že musíme dva mesiace stráviť obaja v jednom dome... No potom sa niečo zmenilo. Ani neviem kedy som si začala uvedomovať, že ho mám rada a že ho milujem. No stalo sa. Verila som mu, dala by som mu všetko, no potom prišla minulosť a on mi neveril. Veril radšej cudziemu ako mne. Zlomená som sa vrátila domov a tam ma čakala ďalšia rana. Nevrátila som sa len ja ale aj Aiden. S jednou našou spolužiačkou bol na káve a bozkávali sa. Vtedy som sa zrútila. Bolo toho na mňa moc a tak som sa zbalila a odišla. No potom sa však objavil ďalší zádrhel. Určite viete,že mám syna... Dominick.. strašne sa podobá na Aidena.. " Prestala som hovoriť, pretože sa mi začal chvieť hlas. Ani som si neuvedomila, že mi po tvári tečú slzy, pokiaľ sa predo mnou neobjavila vreckovka. ,, Aiden o tom vie?" Opýtala sa a ja som len pokrútila hlavou. ,,Preto už viac nedokážem byť v jeho prítomnosti. Vždy keď ho vidím, prebehne mi pred očami všetko to čo sa stalo... " ,,Chápem vás. Poznám vás, viem, že by ste to neboli navrhla keby to nebolo vážne a preto súhlasím. Dnes ho prepustíme do domácej liečby a ja sa ho ujmem. No oznámiť mu to musíte ešte vy." Povedala a ja som neverila vlastným ušiam. ,,Veľmi pekne vám ďakujem." Povedala som a postavila sa z kresla.  Pozrela som sa na hodiny a keď som videla, že o pol hodinu mi končí služba, niečo v mojom srdci začalo protestovať. Takže to končí.. ,,Mackie, nemajte strach, nikomu to nepoviem." Len som prikývla a opustila jej kanceláriu. Len čo sa za mnou zavreli dvere som si hlasno vydýchla a radšej sa vybrala do svojej kancelárie. No tam som sa aj hneď otočila a vybrala sa na kontrolu chodieb. No keď som zatvárala dvere, na konci chodby som zbadala stáť známe postavy a zamračila som sa. 

,,Dobré ráno." Povedala som keď som sa zastavila pri jeho rodičoch. ,, Mackenzie, zľakol som sa ťa." ,,Čo tu robíte tak skoro? Ešte nie sú návštevné hodiny a o chvíľu začne vizita.  " Opýtala som sa a lepšie sa na obidvoch pozrela, pretože mi na nich niečo nesedelo. ,,Ehm no-" Nedokončila jeho mama, pretože z izby oproti sa ozval krik. 

 ,,Si robíš kurva srandu!!!" Počula som Aidenov hlas a na nič som nečakala a vstúpila dnu. Pohľad mi padal no Aidena ležiaceho v posteli a celkom peknú brunetu hneď pri ňom.  

  ,,Čo sa to tu deje?" Opýtala som sa a zamračila sa pri pohľade na votrelca v izbe. 

,,Jééj, prvá gratulantka, aha zlatko." Ozvala sa ta osoba a ja som sa pri oslovení zlatko zamračila ešte viac. Niečo mi ušlo? 

,,Čo sa to tu deje? Počuť vás je až na chodbu! A kto ste? Ešte nie sú návštevné hodiny a začína vizita, tu nemáte čo robiť."   Povedala som pri čom som bola neuveriteľné zvedavá kto je ona! Pokiaľ viem v živote som ju nevidela a momentálne tu nemá čo robiť. 

 ,,Prepáčte pani doktorka, len ja som nevedela počkať aby som tuto môjmu zlatíčkovi mohla povedať tú úžasnú novinku." Ozvala sa tá osoba a vo mne sa usadil nepríjemný pocit. ,,Aha a smiem vedieť kto ste?"  

,,Som Charllote Wressová a som jeho snúbenica, nehnevajte sa pani doktorka, ale musela som mu utekať povedať, že bude otecko, pochopte ma. " Povedala a ja myslela, že umieram. Tak ja sa tu s ním bozkávam a vrhám sa na neho a on mi ani nepovie, že má snúbenicu a čakajú dieťa? Cítim sa ako najväčšia krava na svete.

,,Samozrejme, chápem."  Povedala som a prinútila sa zhlboka dýchať. To by mi ešte chýbalo keby som sa tu teraz zrútila k zemi. ,,Ak dovolíte, potrebovala by som s pánom Starkom hovoriť o samote." Povedala som pokojným hlasom a dokonca som sa na tú Charllote aj usmiala.  ,,Samozrejme." Povedala a spolu s jeho rodičmi vyšli na chodbu. Niekde hlboko v sebe som nabrala všetkú tú silu čo mi ešte ostala a pozrela sa ne neho. ,,Takže, hovorila som s primárkou a ona schválila môj návrh. Dnes budeš prepustený do domácej starostlivosti. Samozrejme, ešte budeš chodiť na kontroly a tak, no to už bude mať na starosť pani primárka. Tá odteraz preberá za teba zodpovednosť. O takú hodinu až dve budeš mať prepúšťaciu správu tak by si to mal povedať vašim, nech ti donesú veci." Povedala som a otočila som sa na odchod. ,,Nechápem." Zastavil ma jeho hlas na čo som sa na neho znovu otočila.  ,,A čomu? Dnes ideš domov. Ľahšie to už povedať nejde."  ,,Ty na to nič nepovieš?" Opýtal sa zmätene a ja som sa usmiala. ,,Gratuluje." Povedala som a vybrala sa na odchod. ,,To som práve nemal na mysli." ,,Aiden ja ťa nechápem. Ideš sa ženiť, budeš mať dieťa.." ( To že už jedno má je nepodstatné..) ,, ... čo chceš aby som ti povedala? To čo sa stalo predtým bola proste chyba. Niečo vo mne sa akoby zrútilo no aj tak sa to nemalo stať. Ty sa ideš ženiť, ja sa budem vydávať. Ako si sám minule povedal, každí máme svoj vlastný život tak neviem čo chceš riešiť. " ,,Ja si ju nevezmem. A ani jej neverím, že to decko čo čaká je moje." Povedal čím mi vyrazil dych. ,,Ako môžeš niečo také povedať?" ,,Veľmi jednoducho. Nechcem ju.Ja chcem teba a vždy ťa budem chcieť."  ,,Nevieš čo hovoríš. My dvaja nemáme budúcnosť a ani sme nikdy nemali." Pokrútila som hlavou a snažila sa nevnímať slová ktoré hovoril. ,,Teraz sa mýliš ty." Povedal a vstal z postele. ,,Aiden obaja vieme,že je to pravda, len si to musíš pripustiť." Povedala som a cúvla od neho k oknu, kde sa mi zdala bezpečná vzdialenosť od neho. ,,Prečo by som mal?" ,,Pretože TOTO je realita.Pozri sa okolo seba. Ja som iná, ty si iný. Prečo by sme sa mali trápiť? Aiden, prosím ťa, zabudni na mňa. bude to tak lepšie. " 

,,Milujem ťa." Povedal a ja som zamrzla v pohybe. Nedokázala som dýchať, pohnúť sa, nič.  Pred očami sa mi mihala dlažba a až nebezpečne sa približovala ku mne. Rýchlo som sa zachytila steny vedľa mňa a pozrela sa na neho. Neklamal. V očiach mu žiarila láska čo ku mne cítil až som sa na to nedokázala dlhšie pozerať. ,,Klameš sám seba Aiden. Miluješ ma? Nie.. Ty miluješ to dievča ktorým som bola, no ja už ním dávno nie som. Som žena, matka a budúca manželka. " Povedala som a váhavým krokom som sa premiestňovala ku dverám. No to by nebol on, keby ma nezastavil. ,, Naozaj chcešteraz odísť?" Opýtal sa ma a ja som prikývla. Nebola som schopná prehovoriť, pretože som sa bála, že mi zlyhá hlas, a to si teraz nemôžem dovoliť.  

,,Milujem ťa." Povedal a ja som cítila,že sa mi do očí tlačia slzy. 

,,Zabudni na mňa." Povedala som a vytrhla si ruku z jeho zovretia. 

 No skôr ako som stihla opustiť jeho izbu sa mi po tvári predsa len skotúľala jedná slza.

Pekné sviatky :D aj keď trošku neskoro ale predsa len :D  Vaša Veroncek_Ka