From omega to alpha

Desivá noc

"Bože to bol ale nápad...fakt potlesk. Utiecť od rodiny v noci a rovno do lesa... fakt potlesk Leni..." Svoj ironický monológ som prerušila. Vybil sa mi mobil a s ním aj svetlo, ktorým som si svietila. "No výborne...to si už zo mňa vážne robíte srandu..." Pod svetlom mesiaca som sa pozrela na náramkové hodinky. "Tak to nie... do začiatku slnečného dňa sa ešte načakám..." Bolo niečo málo po jedenástej v noci. Neostávalo mi nič iné iba pokračovať po tme. Z chodníčka som už dávno zišla a ísť po tme hustým temným lesom je veľmi zlý nápad. 

Pýtate sa ma prečo som utiekla? Byť stále ponižovaná a zhadzovaná otcom...celé tie roky. Už som to nemohla vydržať. On bol v našej rodine alfa...a ja som bola omega. Tá nepotrebná, tá ktorá nemala žiadne práva... Pozor...stále hovorím o normálnej ľudskej rodine a nie o vlčej alebo inej svorke... Bohužiaľ...

Asi 15 minút som postupovala skoro po štyroch po lese a dúfala, že na mňa nenarazí žiadny hladný dravec alebo šelma... V tom som sa strhla... Celým lesom sa ozvalo hrmenie. "No tak to nie... toto je už moc...búrku tu vážne nepotrebujem..."  Horší problém bol ten, že som mala na sebe len tenké oblečenie. Rifle s maskáčovým vzorom, čierne tričko, topánky do lesa a len teplú mikinu, ktorá by aj pri tom najmenšom daždi premokla. Tá atmosféra lesa, divočiny a voľnosti vo mne vzbudila túžbu. Túžbu po divočine. Túžbu byť tým zvieraťom, ktoré tak obdivujem, a ktorým som tak posadnutá. Len tak pre zábavu a z radosti som zavyla. Musím sa pochváliť, že to znelo skoro rovnako ako to vlčie vytie. No to čo nasledovalo po tom ma vydesilo úplne. Dočkala som sa totiž odpovede. Cítila som, že sa chvejem. Cítila som, že moje srdce bije rýchlejšie než pred tým...

Keď som mala 17 presťahovali sme sa blízko ku  hraniciam Kanady. Otec chcel totiž odísť z Európy.

Počula som okolo seba kroky a vytie bolo stále hlasnejšie. Neviem prečo no nemala som strach. Možno mala ale prevýšila ho zvedavosť. Vedela som, že som na území toho čo sa ku mne približovalo. Bola som na území vlkov. Nachádzala som sa na nejakej čistinke v lese. Nevedela som potlačiť to nutkanie, ktoré bolo vo mne. Musela som znova zavyť ako vlk. Ako stratená a bezbranná mladá vlčica... Musela som to spraviť...

Dívala som sa do hustého tmavého lesa a dúfala, že v ňom nezazriem viac ako 1 pár očí. No na moje prekvapenie som nezazrela nič. Znova zahrmelo a mňa to ako aj pred tým trochu rozhodilo. No na moje šťastie ešte stále nepršalo. Stále som sa dívala do lesa. Odrazu som zacítila niečiu ruku na mojom pravom pleci. Priamo do ucha mi zaznel hrubý autoritatívny no milý mužský hlas. "Ahoj...", nič viac nepovedal...

Prudko som sa otočila a zadívala som sa mu priamo do očí. Ustúpila som. Bol vyšší a pravdepodobne starší než ja. Jeho oči boli jasné. Mali zvláštny hnedo-zelený odtieň.

Ja mám 18 a k tomu výšku len 160cm... On mohol mať tak 180cm...

"Ehm... ahoj..." odpovedala som mu lámavým hlasom.

Ruku mal stále na mojom ramene no pomaly ju posúval dole po mojej ruke až k dlani...

"Si v poriadku...? Vyzeráš vydesene." spýtal sa ma milo no hrubým hlasom. Chcel počuť odpoveď.

"Som v pohode ... prepáčte len..." musela som povedať pravdu... "...len som sa stratila...vybil sa mi mobil... nemala som iné svetlo..."  Videla som, že je starší a tak som mu zo slušnosti začala vykať...

Jeho ruka sa zastavila pri mojej ... jemne ma chytil za ruku a palcom mi prechádzal po chrbte dlane. Mala som studenú ruku kým tá jeho bola príjemne teplá... Musel cítiť, že sa chvejem...