From omega to alpha

Zákon svorky

Držala som ho tak silno ako som vedela no nestačilo to. Podarilo sa mu odstrčiť ma. Vrhol sa na mňa a strhol ma k zemi. Nezahryzol sa, išlo mu o niečo iné.

"Premeň sa !"  skríkol na mňa pomocou myšlienok. Jeho zuby sa pomaly blížili k môjmu krku. Nemala som na výber. Musela som spraviť to čo mi kázal.

Trochu ustúpil a ja som sa premenila. Ležala som na chrbte. Na dlážke. Jemu ako na tanieri. Premenil sa aj on a kľakol si nado mňa. Náraz o zem ma trochu omráčil. Vnímala som no nemohla som sa pohnúť.

Chvela som sa. Bola som si istá, že už nie je nádej na záchranu. Rozopol si nohavice. Vedela som to len podľa zvuku. Videla som totiž rozmazane. Zapríčinil to ten pád. Buchla som si počas neho hlavu.

Cítila som ako sa ma dotýkal. Cítila som, že mi vyhrnul šaty. Snažila som sa pohnúť no zmohla som sa len na zdvihnutie hlavy. Choval sa ako zviera. Rukou ma chytil za vlasy a hlavu mi udrel o dlážku. Znova. To zapríčinilo, že som vedomie stratila úplne.

Pamätám si už len to, že niekto vykopol dvere.

(Táto časť bude písaná z pohľadu Thomasa, keďže ja som v bezvedomí.)

Keď som dole skončil odobral som sa do izby. Chcel som ju otvoriť no dvere boli zamknuté. Myslel som si, že zaspala no z izby som počul mužský hlas a stonanie. Vykopol som dvere. Lenka ležala na zemi. Nebola pri vedomí a nad ňou bol môj otec. Práve jej vyzliekal nohavičky. Ostal som trochu v šoku z toho čo vidím no rýchlo som sa spamätal a Christiana som odtiahol preč od mojej slečny. Nemal som čas na to bojovať s ním, a tak som ho dal na starosť dvom strážcom ktorí prišli hore so mnou.

Rozbehol som sa smerom k Lenke. Ležala nehybne na zemi. Dýchala no na hlave mala krvácajúcu ranu.

"Leni ?!"  skúšal som či reaguje, no nič.

Zdvihol som ju a v náručí som ju odniesol k lekárovi, ktorý mal svoju ordináciu dole na prízemí. Bál som sa o ňu. Vôbec nereagovala no aspoň dýchala. Mal som sto chutí zmlátiť Christiana no teraz bola prednejšia ona.

Zložil som ju na posteľ, ktorá tam bola. Lekár ju ošetril, obviazal jej ranu.

"Musí odpočívať, našťastie jej nestihol nijako ublížiť a ani ju nestihol spraviť Lunou, bránila sa ako len mohla. No... je tu menšia pravdepodobnosť, že si nebude pamätať čo sa stalo a možno bude mať stratu pamäte úplnú, ale musíme dúfať, že sa nič také nestane. Pravda je, že by bolo lepšie keby si na nič z toho čo zažila v izbe nepamätala."  poznamenal lekár.

Len som mu prikývol. Nezmohol som sa na nič viac. Našu izbu už dali do poriadku. Vymenili dvere, utreli krv. Môj otec je teraz vo svojej izbe pod dozorom ale pravdepodobne ho budem musieť vylúčiť zo svorky. Porušil zákony a ohrozil budúcu Lunu. Ohrozil moju Lenku.

Vzal som ju na ruky a odniesol do našej spálne. Nechcel som aby sa zotavovala v ošetrovni. Lekár jej dal niečo proti bolesti. Nemá ešte taký organizmus ako my. Nevie sa sama uzdravovať.  Tú schopnosť by získala až vtedy keby sa stala Lunou.

Uložil som ju do postele a zamkol dvere. Sadol som si k nej a držal ju za ruku. Vinu som pripisoval sebe. Nemal som ju nechať samú. Mal som vedieť, že ma potrebuje, mal som to cítiť. Vyzliekol som jej tie biele, teraz už trochu zakrvavené šaty a obliekol jej košeľu v ktorej spáva. Mala menšie modriny na zápästiach.

(Táto časť bude znova písaná z môjho pohľadu.)

Začala som sa preberať. Nevedela som čo sa stalo. Posledné čo som si pamätala bolo len to, že Christian bol nado mnou a udrel ma do hlavy. Ah bože, Christian... Otvorila som oči, videla som stále trochu rozmazane ale bolo to tým, že z očí sa mi hrnuli slzy. Bála som sa. Triasla som sa strachom. Posadila som sa a zbadala pred sebou Thomasa.

"Pšš, neboj, ukľudni sa, som pri tebe..."  povedal jemne upokojujúcim hlasom. Utrel mi slzy a objal ma.

"Thomas..."  dostala som zo seba potichu.

Objala som ho. Cítil ako sa trasiem.

"Už ti neublíži..."

"Prepáč."  povedala som skleslým hlasom.

"Čo ti mám prepáčiť miláčik ?"  spýtal sa nechápavo no pokračoval, "Nestihol ti nič spraviť. Nič. Prišiel som v  čas. Stále si čistá..."

Zalapala som po dychu a znova som ho objala.

"Neboj, bude to dobré. Udrel  ťa trochu silnejšie do hlavy, ale to sa zahojí. Do pár dní budeš v poriadku."  pousmial sa no bolo z neho cítiť výčitky, že nezasiahol skôr.

"Nemohol si pomôcť..."  začala som a vyrozprávala som mu to všetko. Všetko čo sa stalo a prečo nevedel o tom, že sa niečo deje. Prečo to neucítil. Po asi desiatich minútach opisovania toho čo sa dialo som sa dostala k tomu prečo nepočul volanie o pomoc, ani len myšlienkové.  "Nevolala som o pomoc, myslela som, že to zvládnem sama no mýlila som sa."  stíchla som, on ma len objal a jemne pohladil po vlasoch.

Odtiahol sa a hlavu mi chytil do dlaní. Jemne ma pobozkal. Mala som pocit, že ten bozk trval večnosť no zdanie klamalo. Bol krátky no stačilo to na to aby mi ním vyjadril všetky svoje city ku mne. "Ľúbim ťa, prepáč mi to všetko, mal som zakročiť..." 

 Bozk som mu opätovala. To čo povedal ma zahrialo u srdiečka. Nedokázala som povedať čo k nemu cítim no bozk to vyjadril dosť jasne. Objala som ho a odmietala som ho pustiť. Znova ma pobozkal no tentokrát vášnivejšie.