From omega to alpha

Rešpekt

Noc bola dlhá a vášnivá. Sex s ním bol drsný no zároveň dokonalo jemný. Celý čas bol ohľaduplný, chcel získať moju dôveru. Nechcel aby som zažívala strach a už vôbec nie, keď to bola moja premiéra. 

Ráno som sa zobudila pomerne skoro. Vonku bola ešte tma a hodinky ukazovali niečo málo pred šiestou. Opatrne som vstala, vymanila som sa z jeho náručia a čo najtichšie som sa obliekla. Posnažila som sa nájsť kúpeľňu - úspešne. Dala som dokopy svoje neposlušné vlasy, ktoré vyzerali akoby ma práve potriasol elektrický prúd. Nanovo som si zaplietla vrkoč. Opláchla som si tvár a zhrozila som sa nad modrinami na mojom krku. Stopy po hryzení. Len som zakrútila hlavou. 

Podišla som k vchodovým dverám, obula som sa a na seba som hodila teplú bundu, ktorá visela na vešiaku. Bola mi trochu veľká, keďže bola jeho, ale dalo sa to prežiť. Potichu som odomkla dvere a opustila som jeho dom. Chcela som sa ísť prejsť a porozmýšľať nad nedávnymi udalosťami. 

Rozhodla som sa ísť po cestičke, ktorá viedla do blízkeho lesa. Pomaly svitalo a bolo počuť praskanie suchého dreva v lese. Nejakú dobu som sa prechádzala, kochala som sa okolím a dýchala čerstvý chladný vzduch. Hlavou sa mi preháňalo milión otázok a predstáv, čo sa mohlo a nemohlo stať. Dôležitá však bola súčasnosť. Cítila som sa byť šťastná a spokojná. 

Rozhodla som sa pomaly vrátiť, no náhle som sa ocitla v zovretí niekoho silnejšieho, vyššieho. Zozadu mi rukou obopol krk. Netušila som o koho ide, až do chvíle, kým sa neozval.

"Čo si o sebe myslíš! Kam si šla, sama, bez toho aby si nikomu nedala vedieť kam ideš...mohlo sa ti niečo stať," dýchalo sa mi ťažko, no mierne povolil svoje zovretie.

"Ja neviem, čo si si myslela, ako si fungovala predtým, ale kým budeš u mňa budem VŽDY vedieť kam ideš. Rozumieš? Viem, možno si naučená, že o teba nikto nemá strach, avšak ja som sa išiel zblázniť, bál som sa o teba. Sľúb mi, že to už nikdy neurobíš." 

Leo končene dokončil svoj dlhý monológ a pustil ma. Otočila som sa a pozerala som sa naňho. Jeho oči sa leskli. Mal v nich slzy, ale neplakal. 

"Prepáč mi, ja, ja som nevedela, že o mňa má niekto strach... prepáč, mrzí ma to, veľmi." Podišla som k nemu bližšie. Pohladil ma po vlasoch a privinul si ma k sebe. "Bál som sa. Nabudúce aspoň nechaj odkaz, lístoček, čokoľvek..." povedal. "Už to neurobím, sľubujem," povedala som lámavým hlasom.

Prikývol. Stále som bola v jeho objatí. Nechcela som aby mal strach, nechcela som mu takto ublížiť, bolelo ma to, bola som smutná z toho, že som ho sklamala...

Spoločne sme sa vrátili do jeho domu. Bolo ešte skoré ráno a my sme nemali dôvod sa niekam ponáhľať a tak sme si opäť ľahli pred krb. Nahí. Zakryli sme sa dekami a ležali sme v objatí. Chvela som sa. Bolo mi smutno z toho čo som spravila, cítila som sa hrozne. Túlil si ma k sebe, jemne ma hladil a tíšil ma jemnými bozkami na krk. Mrzelo ma to a on to veľmi dobre vedel. 

Rozplakala som sa. Usilovne mi utieral slzy a naďalej ma utešoval. Mala som pred ním prirodzený rešpekt a urobila by som čokoľvek pre to aby som na jeho tvári videla aspoň nachvíľu úsmev. Neviem, či tieto pocity mali znamenať lásku, ale určite znamenali to, že tak rýchlo odtiaľto neodídem. Držal ma tu on a jeho "temná" stránka, ktorá ma tak vzrušovala a zároveň upokojovala. Cítila som sa s ním v bezpečí. Chcela som mu dôverovať viac, viac než to je vôbec možné...