From omega to alpha

Nikdy viac...

Bola som pritlačená ku sklu. Nemala som možnosť utiecť. No odmietala som sa vzdať.
Mobil spoločne so slúchadlami som si v rýchlosti schovala do vrecka. Môj dych sa zrýchľoval.   

Práve v tomto momente som oľutovala svoju drzosť a trúfalosť ísť sem. Stále som nevedela o koho ide. Natlačil sa na mňa. Ruky mi zdvihol nad hlavu a držal jednou svojou. Skríkla som. Mala som strach v očiach. Skôr než ma stihol niekto počuť mi zapchal ústa svojou rukou. V tom okamihu tam pribehol niekto ďalší. Neznámy mu naznačil čo má spraviť a on to pochopil. Vymenili sa. Jeden z nich mi držal ruky a ústa, ten ďalší sa na mňa natlačil a šikovne mi svojim kolenom od seba odtiahol nohy.

Snažila som sa hýbať no nešlo to. Nemala som sa ako brániť. Neznámy mi začal rozopínať zips a gombíky na nohaviciach. Celý čas boli ticho. Nič som nevidela, bola tma. Spomenula som si na situáciu s Christianom.

Opäť som sa zaprela o stenu. Nohy som tlačila k sebe. Jednou z nich som vykopla do neznáma. Na šťastie som sa trafila do slabín toho útočníka. Ustúpil a ja som bleskovo premýšľala čo spravím teraz. No skôr než som na niečo prišla sa zasiahnutý útočník stihol spamätať. Moja smola, môj osud. Vedela som, že je zle. 

Privrela som oči. Najbližších pár sekúnd si nepamätám, neviem nejako spracovať to čo sa stalo, no viem, že tam bol niekto tretí. Niekto, kto sa ma snažil zachrániť. Počula som len hlasnú hádku a nadávky, následne ma neznámy, ktorý ma držal pustil a ja som skĺzla k zemi. Po tvári mi stekali slzy. Neodvážila som sa otvoriť oči. Po chvíli všetko utíchlo a bolo počuť len moje vzlyky. Počula som kroky, ktoré sa ku mne blížili. Boli pomalé a rozvážne. Ucítila som ako mi niekto prešiel dlaňou po tvári. 

"Pšš... už je dobre." v jeho hlase som spoznala Lea. Utrel mi slzy a objal ma. Až vtedy som sa odvážila otvoriť oči. Podal mi ruku a ja som vstala.

"Ďakujem..." povedala som potichu, stále ešte roztraseným hlasom. 

"Si v poriadku?" spýtal sa starostlivo no mojou odpoveďou sa mu stalo len nezáväzné prikývnutie hlavou.

Len sa usmial. "Dnes prespíš u mňa, je pozde na to aby si sa sama túlala mestom..." Snažila som sa niečo povedať no uznala som, že to nemá zmysel. 

Chytil ma okolo ramien a viedol mestom smerom k miestu kde býva. 
"Prečo si to urobila? Kde máš pána? " poznal zákony, bol ako ja.

Neodpovedala som, nemala som chuť mu niečo hovoriť.
Následne mi stlačil rameno viac.
"Očividne si príliš tvrdohlavá a drzá na to aby si niekomu patrila že?"
Len som mu prikývla na súhlas.
"Takto ťa učili odpovedať? " opýtal sa drzo.
" Nie pane. " konečne som sa zmohla na slušnú odpoveď.
" Šikovná... " pochválil ma.

Blížili sme sa k jeho domu. Bol to malý ale útulný domček na okraji mesta, ďalej od ostatných stavieb.

" Kto si? " opýtala som sa.
" Mal som byť  vodca, ale zvolil som si iný osud. Som Leo, starší brat Thomasa... " dopovedal.
Ostala som ticho. Až neskôr som sa odhodlala niečo povedať.
" Prečo si sa tak rozhodol?"
"Pravidlá sú na to aby sa porušovali... " odpovedal.
Privrela som oči. Ak je to pravda tak má 21...

Vošli sme do jeho domu. V obývačke mal krb. Všetko bolo také útulné a skromné a pritom to bolo krajšie než luxus, ktorý má Thomas. Cítila som sa ako doma.
Už som nemala strach, nemala som chuť vzdorovať, mala som chuť zmeniť svoj osud.
Nikdy predtým som sa takto necítila. Proste som nechcela byť rozmaznávaná ako princezná. Chcela som byť oddaná, ale nevedela som komu...