From omega to alpha

Bar

Keď autobus prišiel do mestečka vystúpila som a poobzerala som sa po okolí. Bolo tu prázdno. Nikoho nikde. Pomaly som prešla na druhú stranu cesty. Priamo predo mnou bol bar. Bolo niečo málo po 6:15 večer. Dalo sa očakávať, že tam bude veľa ľudí. Nad dverami baru svietil modrý nápis Blue Bell. Pripomínalo mi to skôr kaviareň ale bol to skôr bar na úrovni. 

Keď som vošla dnu stala som sa stredom pozornosti. Obsluha si ma hneď prezrela.

"Slečna, čo si prosíte?" povedal potichu mladý chalan, ktorý patril k obsluhe. 

Len som sa naňho usmiala, "Len džús, poprosím." povedala som pokojným hlasom. 

Chalan len kývol hlavou a začal pripravovať môj nápoj.

Sadla som si k stolu úplne vzadu. Onedlho mi priniesol to čo som si objednala. Pomarančový džús s ľadom.  V bare bolo plno, i keď zväčša prevyšovalo mužské pohlavie. Onedlho prišla obsluha znova, tentokrát žena, ktorá priniesla namiešaný drink. Položila ho na stôl a začala hovoriť.

"Slečna, drink na účet tamtých pánov." milo sa usmiala a gestom naznačila o koho ide.

Poďakovala som jej a ona si išla opäť plniť svoju prácu. Keď som sa pozrela smerom k tomu stolu kde mali sedieť chalani, ktorí mi zaplatili drink zistila som, že sa aj oni dívajú na mňa.

Sedeli tam traja. Mohli mať okolo 20 rokov a celý čas ma pozorovali. Jeden z nich sa zodvihol a pomalým istým krokom išiel smerom ku mne. Prisadol si a zadíval sa mi do očí. 

"Čauko kráska..." usmial sa. 

Nervózne som si odpila slamkou z môjho džúsu a nespúšťala som z očí ani svoj pohár a ani toho chlapa. "Ahoj." odpovedala som.

"Sladkých 19 že ?" trúfalo sa rukou dotkol môjho kolena. Odtiahla som sa a drzo mu odpovedala.

"Oh, len aby si nebol prekvapený..." ostala som ticho.

Zasmial sa a posunul ku mne drink, ktorý mi objednal. Vzala som ho do ruky a ovoňala som ho. Cítila som alkohol. Položila som ho naspäť na stôl a vzala som si ten svoj.

"Nie ďakujem." drzo som sa usmiala.

Nervózne klopkal prstami o drevený stôl. Mal zrýchlený dych, asi mu nevyšiel jeho plán. Druhou rukou sa opäť priblížil ku mne no tentokrát bol dravší a trúfalejší. Položil ju rovno na moje stehno a prstami zachádzal tam kde rozhodne nemal čo robiť.

Usmiala som sa a dívala som sa mu do očí. Svoju ruku som pomaly položila na tú jeho.

"Vieš... možno by si mal viac trénovať." nadvihla som drzo obočie. Ostal zarazený a presne v tom momente keď to nečakal som svoje nechty zaborila do jeho kože a spravila pár rýchlych ťahov hore a dole. Prudko odtiahol ruku a ja som sa zasmiala. Ostal zaskočený. Na ruke mal tri celkom dlhé a hlboké krvavé škrabance. Vstal od stola a nemo odišiel. Jeho kamaráti sa na ňom smiali. Asi ešte viac ako ja.

Na chvíľu som sa zamyslela. Zo zamyslenia ma prebral niekoho hlas.

"Ahoj..." pozdravil sa mi nejaký chalan. Nebol z tej trojice. Usmial sa a prisadol si.

"Ahoj." odpovedala som mu lámavým hlasom.

"Čo tu tak sama, nie je to úplne bezpečné..." povedal milo.

"Viem, ale pravidlá sú na to aby sa porušovali." odpovedala som mu.

"Som Leo a ty?" opýtal sa milo.

"Leni, teší ma." milo som sa usmiala. 

"Krásne meno, čakáš tu niekoho alebo len čakáš kým ti niekto niečo hodí do pitia a ohne ťa na záchodoch ?" zasmial sa no myslel to vážne.

"Viem že riskujem. A nečakám nikoho, skôr... čakám ako dlho budem musieť čakať kým sa niekto o niečo pokúsi." odpovedala som mu drzo.

Zatváril sa zvláštne, akoby mu to ani nebolo jedno. Dopila som džús a chystala sa zavolať obsluhu, že to zaplatím.

"Zaplatím to." povedal rozhodne.

"Nie, platím si sama, nemusíš si robiť starosti." odpovedala som mu.

"Nejde o to čo musím alebo nemusím, ide o to čo chcem." usmial sa a ja som ostala zaskočená.

Keď prišla obsluha zaplatil mi on.

"Už pôjdem, ďakujem za..." nestihla som dopovedať to čo som chcela a prerušil ma.

"Nechceš odprevadiť ? Mesto je v noci nebezpečné..." ponúkol sa.

"Ďakujem ale myslím, že to zvládnem. Pekný večer. Maj sa." milo som sa usmiala a blížila sa ku dverám smerom von z baru.

"Ahoj, daj si pozor." usmial sa a ja som mu úsmev opätovala.

Vyšla som von z baru a pomaly smerovala k zástavke autobusu. Autobus mal ísť až o 20 minút. Stála som tam a nasadila som si slúchadlá. Pustila som si hudbu a ignorovala okolie. 

Náhle ma niekto pritlačil o sklenenú stenu zástavky. Nevidela som tomu dotyčnému do tváre. Ovládol ma strach. Zložila som si slúchadlá a snažila som sa dostať z jeho zovretia...