From omega to alpha

Rebélia

Po tom ako Thomas na mňa zvýšil hlas nie na základe nejakej "šteklivej hry" som o ňom začala pochybovať. Začínala som si myslieť, že to aký bol doteraz bolo len súčasťou plánu spraviť ma čo najskôr Lunou. Hlboko vo svojom srdci som mala pochybnosti o tom aký je, o tom či mu môžem ešte dôverovať. Nikdy som ho nevidela takého aký bol vtedy. Možno to je tým, že som v tom momente nevidela jeho ale Christiana. Rozhodla som sa nedovoliť mu ovládať ma.

Zazvonil mobil a Thomas ho ihneď zdvihol. Po pár minútach rozhovoru zložil a pozrel sa na mňa.

"Prepáč. Musím odísť. Vrátim sa neskoro večer." povedal chladne.

Prišiel ku mne a pohladil ma po vlasoch. Venoval mi letmý bozk na pery a odišiel. Zvalila som sa na postel a chvíľu len tak ležala. Keď som sa pozrela na hodiny bolo 5:41. Samozrejme večer. Ležala som na kraji postele. Pretočila som sa na bok. No teda som sa o to aspoň pokúsila. Neodhadla som vzdialenosť a ocitla som sa na zemi. Bol to hrozný rachot. Okamžite do izby vošiel strážca, ktorý bol pred dverami. Keď vošiel štverala som sa zo zeme naspäť na postel. Pribehol ku mne a pozrel sa na mňa svojimi hnedými očami. Podal mi ruku na pomoc no odmietla som ju a sama som sa zdvihla zo zeme. Sadla som si na kraj postele. 

"Slečna, ste v poriadku ?" spýtal sa starostlivo a svojou rukou mi napravil ramienko, ktoré som mala zosunuté z ramena. 

"Áno, som v poriadku len som spadla." odpovedala som mu.

Pozrela som sa naňho. Prišiel mi trochu starší než Thomas. Bol vyšší a na tvári mal pár dňové strnisko. Thomas mal 20 no on mohol mať okolo 25, kým ja onedlho 19. Vlastne... skoro som na to zabudla, je koniec Novembra a 30. mám narodeniny. Stavím sa o milión, že o tom Thomas nevie.

Neuvedomila som si, že som sa zamyslela a na pár minút som duchom bola inde.

"Slečna..., určite ? ..." zvyšok vety som nevnímala.

"Koľkého je dnes ?" opýtala som sa úplne od veci. Odkedy som tu, stratila som pojem o čase. 

"30. Novembra slečna..." nestihol dopovedať to čo chcel a prerušila som ho. 

Usmiala som sa. "Ďakujem, dnes mám narodeniny..." povedala som potichu.

Vstala som z postele a namierila si to ku skrini. Otvorila som ju a vybrala som si svoje maskáče, čierne tričko a flanelovú košeľu. Nechápem prečo som nosila šaty. Pred tým som ich neznášala a teraz som pomaly v šatníku nemala nič iné než sú šaty alebo sukne. 

Strážca bol stále v izbe. Pravdepodobne som mu prišla ako nepríčetná a tak ma nechcel nechať samú. Bolo mi jedno, že tu je. Prišla som ku posteli a vyzliekla si šaty. Pod nimi som mala čiernu spodnú bielizeň. Obliekla som si tričko a maskáče, ktoré mali vysoký pás. Tričko som strčila za okraj nohavíc a hodila na seba košeľu. Celú tú dobu čo som sa prezliekala bolo ticho. Počula som len zrýchlený dych toho strážcu, ktorý bol za mnou. Celý ten čas som na sebe cítila jeho horúci pohľad no bolo mi to jedno. Vždy som bola trúfalá a drzá.

Otočila som sa a pozrela na strážcu. Priamo pred ním som si rozpustila vlasy a zaplietla ich do voľného vrkoča. Pozeral sa na mňa ako na prízrak. Obišla som ho a podišla k zrkadlu. Naniesla som si riasenku a tmavý rúž. Bolo mi do smiechu z jeho reakcie. Mlčal a zízal stále na mňa. 

"Ako sa voláte ?" spýtala som sa ho s drzým podtónom.

Mlčal no po chvíli odpovedal. "Jon, slečna." odpovedal a očami si ma prezrel od spodku až po vrch.

"Teší ma Jon, keď sa vráti "Pán Alfa" odkážte mu, že dnes mám 19 a že som išla von." povedala som mu s mierne zvýšeným hlasom. Pri slove "Pán Alfa" som rukami vo vzduchu naznačila úvodzovky. 

Nemala som chuť ostať tu. Musela som hneď vypadnúť. Vzala som si mobil, peňaženku, slúchadlá. Všetko som to dala do koženej bundy, ktorú som si obliekla. Zabuchla som dvere a vyšla vonku. Namierila som si to po najbližšej ceste k najbližšej zastávke autobusu. Bol to síce risk ale v tej chvíli som nerozmýšľala. Počkala som si na najbližší spoj do mestečka. Keď prišiel autobus, nastúpila som a sadla si dozadu. Bola som toho názoru, že ma rodičia nehľadajú čo sa neskôr potvrdilo aj incidentom v autobuse. Vodič bol prinútený zastaviť políciou. Dôvod nepoznám no nie je to podstatné.  Vošli do autobusu a od všetkých si vypýtali doklady. Bola som mierne nervózna no vedela som, že nech sa stane čokoľvek dokážem sa z toho dostať. Keď prišli ku mne dohovorila som sa s nimi Anglicky a ukázala im môj, ešte slovenský občiansky preukaz. Len sa na mňa usmiali a išli ďalej. Zasmiala som sa nad tým aj keď je pravda, že ma trochu prekvapilo to, že po mne nie je vyhlásené pátranie. Aj keď pravda je, že keby vyhlásili pátranie vyhlásili by ho na meno Leni Mayer a nie na to meno, ktoré mám na slovenských dokladoch. 

Vlastne, práve v tomto momente ma napadlo niečo bláznivé...