From omega to alpha

Neistota

Dotýkal sa mojej ruky. Nemala som možnosť uniknúť. Musela som sa poddať.

"Nie si zranená...?" spýtal sa no pokračoval... "nemusíš mi vykať... som Thomas ... Thomas Gray... a ty ?" s otázkou sa na mňa pozrel a pousmial sa.

"Leni..." povedala som do ticha tenkým hlasom... "a som v poriadku...nič mi nie je..." odpovedala som.

"To ti si zavýjala...?... počul som to...znelo to ako by si potrebovala pomoc..." povedal hlbokým no upokojujúcim hlasom.

"Znelo to ako by som potrebovala pomoc.....vy ovládate reč zvierat alebo čo ?" ticho som sa zasmiala.

"Pšš..." povedal a prstom druhej ruky mi prešiel po ústach. "Všetko ti vysvetlím...ale už mi nevykaj...lebo ma nahneváš..."

Pri jeho slovách som sa zachvela. Nevedela som ako to myslí...no on to vedel.

"Prepáčte...no ste starší...nedokážem vám prestať vykať..." odpovedala som mu tichým hláskom.

"Pravdu povediac sa mi to páči...no i pre mňa je to divné...hlavne od teba...od ostatných som zvyknutý aj na oslovenie pane..." povedal vážnym no pobaveným hlasom.

"Pane...?...." spýtavo som sa mu pozrela do očí... "kto ste....?...a kde to vlastne som...?" opýtala som sa už trochu vážnym tónom.

"Už som ti to povedal... som Thomas..." chvíľu je ticho... ruku, ktorou mi pred tým prešiel po ústach presunul na môj krk a do rúk vzal dva náhrdelníky, ktoré som mala na sebe... "krásne..."

Viac nepovedal. Na krku mám dva náhrdelníky. Jeden znázorňuje sivého vlka so žltými očami a ten druhý je slzička vytvorená z jantáru... Drží ich v ruke a prezerá si ich. Potom siahne za svoje tričko a vytiahne rovnaký náhrdelník aký mám ja... slzu z jantáru. Nechápavo sa naňho dívam.

"Si v Kanade...ty si prišla z Ameriky, že?" stíchne... "máš nezvyčajné meno... nenarodila si sa tu..."

"Áno, pravdepodobne som prešla cez hranice v lese..." prehltnem... "máte pravdu prišla som pred rokom z Európy..." poviem mu.

"Prečo si tu... ušla si od rodiny ?" spýta sa no zároveň povie aj odpoveď.

"...ušla....pretože..." nestihnem to dopovedať a znova spraví to gesto s prstom a priloží mi ho k perám... "nenamáhaj sa...odpoveď poznám..." hneď ako to dopovie znova trochu cúvnem no on ma chytí za ruku.

"Ale ja nepoznám vás..." odpoviem mu trochu drzo.

"Upokoj sa a poď so mnou...alebo sa tu chceš stratiť už úplne..." odpovie mi rovnako drzo ako ja jemu. "Si na mojom teritóriu...tu si i tak v bezpečí..."

"Vašom teritóriu...?" poviem chvejúcim sa hlasom... "mám len ... vysvetlite mi čo sa tu deje..."

"Leni..." vyslovil moje meno tak...tak láskyplne...

Privinul si ma k sebe a ja som nemala na výber. Oddala som sa mu. Nemohla som sa brániť. Nebolo ako. Objal ma oboma rukami. Silno. Tak aby som cítila to čo som mala cítiť. To, že mu mám patriť. Cítila som bezpečie a lásku. Hlavu som položila na jeho hruď a on ma jednou rukou začal hladiť po vlasoch. Ale ak si myslí, že to bude takéto ľahké mýli sa...

Môj dych sa zrýchlil a moje vnútro túžilo po tom byť s ním... byť s tým úplne neznámym mužom... Chvela som sa no on ma stále držal. Neplánoval ma pustiť. Onedlho sa odo mňa odtiahol a dal si dole z krku svoj náhrdelník. Potom dal dole i ten môj.

"Hľadal som ťa... no ty si našla mňa..." povedal tíško a láskavo.

"Hľadal ....? Prečo ?..." spýtam sa ho no naďalej som v jeho objatí...

"Si vyvolená...si moja...máš byť moja..."

"A keď nebudem...."

"Bez teba to tu nebudem zvládať...potom ti poviem zvyšok...ale teraz poď...lebo začne pršať..."

Pomaly ma viedol za ruku lesom. Naše náhrdelníky si dal zatiaľ do vrecka. Blížili sme sa k lúke na ktorej sa nachádza obrovská budova. Pripomína mi kaštieľ...ale čo by tu robil. Blížime sa ku bráne, ktorá sa otvorí a my vojdeme dnu. Skoro nik tam nie je. Iba pár strážcov a služobníctvo. Kaštieľ je obrovský a i záhrada ktorá ho lemuje.

"Vitaj v sídle mojej....teda našej svorky...nič sa nepýtaj...všetko ti vysvetlím ale až ráno... teraz si pospi..."

Zaviedol ma do izby. Bola tam obrovská posteľ. Celá izba bola ladená do sivo-bielej farby.

"Odpočiň si...ja zatiaľ budem dole v hosťovskej..."

"Hosťovskej...? a čo je teda toto ?"

"Moja spálňa...ale tým sa netráp... odpočiň si a keď sa zobudíš porozprávame sa..."

Len mu prikývnem. Unavená si ľahnem na posteľ. Počujem ako odchádza a zatvárajú sa dvere. Vonku prší. Je búrka ako hovoril on. Unavená zaspím...