Romantik

Prológ

Erik

,,Milujem ťa."pozrel som sa do jej krásnych modrých očí a nasal tú úžasnú kvetinovú vôňu parfému. ,,Erik?"šepla a mne zmäkol pohľad. ,,Áno?"chytil som ju za ruku a ona sklonila tvár. Prirodzené blond vlasy jej padli do očí a ja som jej ich nežne odhrnul. Opäť uprela zrak na mňa. ,,Musím ti niečo povedať."prosebne sa na mňa zahľadela, akoby odo mňa išla žiadať odpustenie. Vtedy som ešte nechápal na čo naráža. ,,Sandra... Mne môžeš povedať všetko."stisol som jej ruku a svoje nefritové oči na okamžik privrel. Je začiatok leta, takže o pár dní máme výročie. Deň nemohol byť krajší. ,,Podviedla som ťa."šepla tak ticho, že som musel napínať uši aby som počul. No keď mi tá správa doľahla do uší, neveril som. Krútil som hlavou a pomaly sa postavil. ,,Nie, prosím. Povedz, že je to žart."žiadal som ju a rukami som zašiel do mojich takisto blond vlasov. ,,Láska, ja..."chcela hovoriť, ale moje slzy ju zastavili. ,,Nechcela som ti ublížiť. Vieš ako to je. Si milý chalan, urobíš pre mňa všetko a predsa si mi nedal niečo... Chápeš..."nevedela čo povedať. ,,Čo som ti nedal?"zúfalo som sa spýtal. ,,Vzrušenie."priznala napokon. ,,Nechápem... Veď toto si chcela, nie? Romantiku."snažil som sa pochopiť situáciu. ,,To áno, ale... Pozri, je to krásne. Ozaj. Toto všetko je ako raj. Až príliš nereálne. Je to ako z rozprávky, Erik."ohrnula peru a mne bolo jasné, že toto je koniec. Bolelo ma telo, srdce i duša. Ako to mohla spraviť?! Čo vlastne dievčatá chcú? Takmer všetky sa ponosujú že gentlmeni a romantici vymreli. A keď ho nájdu povedia, že je to príliš nereálne?! Nie každá sa túži cítiť ako princezná? ,,Prepáč, Erik."šepla a pohladila ma po mokrom líci. ,,Ja to nechápem. Milujem ťa."pokúsil som sa ju zastaviť, keď si brala kabelku. ,,Ja viem. Prepáč."šepla opäť a otočila sa. ,,Sandra! Je neskoro, odprevadím ťa."ponúkol som sa. Áno, bol som na dne, no neodpustil by som si keby sa jej niečo stalo. ,,Nie, Erik. Choď domov."povedala stroho a odišla. Odišla z môjho života i srdca v ktorom nechala obrovskú čiernu dieru.

Nina

Bože! Konce roka tak milujem. Je to v podstate žúrkové obdobie a moju radosť nemôže nič pokaziť. Práve som si dávala svoje čierne vlasy do drdolu a krvavým rúžom prešla cez pery. ,,Čauko, sexica!"zavolala na mňa Paťa. ,,A ty si sa ako dostala dnu?"zamračila som sa. ,,Hm... Porozmýšľam... Žeby dverami?"uškrnula sa. ,,To mi je jasné, ale zamkýnala som."krútila som hlavou. ,,Aha... Mala by si si to dať opraviť."navrhla. ,,Nie sú prachy."pokrčila som ramenami kým sa ona zvalila na moju posteľ. ,,Bola si za Vladkom?"spýtala sa ma vážne. ,,Hej. Vieš ako vyrástol? Ešte ho nestihli zničiť."vykrivila som pery pri zmienke o mojich rodičoch. Aj tak to neboli moji rodičia. Ani Vladko môj braček. Ale brala som ho tak. ,,Cez víkend idú na banket, tak ho strážim."šepla som do ticha. ,,Robia si z teba slúžku a pestúnku!"rozhorčovala sa. ,,Ja viem, ale inak by ma k nemu nepustili."pokrútila som hlavou. Nebola som ich krv, takže sa nemuseli o mňa starať. Teda museli, ale len kým nedokončím školu. Adoptovali ma keď som mala päť. O osem rokov nato sa však mojej ,,mame" podarilo otehotnieť. Tadáá... Mám bračeka. Odvtedy bol môj život iný. Áno, Vladka milujem a nedám na neho dopustiť. Jeho chyba to nie je. A teraz som to dievča čo ich stojí len nervy. Keď som sa sťahovala, odľahlo im. Z časti. Zrazu pochopili, že sa nemá kto starať o malého a tak tam chodím. Čo by som pre bračeka nespravila, však?

,,A čo vraveli na tetko?"zacerila sa. Rukou som si prešla po zátylku na ktorom som mala vytetované anjelské krídla. ,,Nevideli ešte. Ale určite dostanú infarkt."zasmiala som sa a ona so mnou. ,,Inak na margo tých dverí. Moja, daj si ich do poriadku. Ešte sa ti sem niekto vláme."zamračila sa a prehodila si cez plece hnedé vlasy. ,,Okej... Až budú peniaze."šepla som. ,,A to tetko? Odkiaľ si mala prachy?"nadvihla obočie. ,,Čo ti dáva. Neplatila som. Urobil mi to kamoš."smiala som sa. ,,A na dvere ti nevie dať Peter?"chcela vedieť. Záporne som pokrútila hlavou. ,,Cítila by som sa ako zlatokopka. Navyše by za to čakal určitú satisfakciu."s povzdychom som si sadla. Vedela som po čom Peter túži. No jediná vec čo mi ešte ostala, bola moja nevinnosť. Nechcem ju len tak zahodiť. ,,Och... Tak to ti vadí."štuchla so smiechom do mňa. ,,Je to tvoj chalan, Nina. Tak či tak to raz príde."šepla mi pri uchu akoby to bolo veľké tajomstvo. ,,Viem, ale chodíme spolu len tri mesiace."zvalila som sa na posteľ. ,,Fakt ťa nechápem."postavila sa a založila si ruky. ,,Si divoká, nespútaná, takmer nič ti nevadí a toto? Akoby si bola iná osoba. "krútila hlavou. ,,Prosto to musí prísť samo."vzdychla som a opäť vstala. ,,Ideme! Nechcem to riešiť."šepla som a obula sa.

----------------------------------------------------------------------

Vitajte pri mojom novom príbehu! ;) <3

Dúfam, že sa Vám prológ páčil. :D Kto ešte nemá rád Sandru?

Pesnička hore je o nej, ale upozorňujem, sú v nej nadávky. (Čo Vám bude tak či tak jedno, však? XD )

Čo vravíte na nášho romantika Erika? <3 A na Ninu a jej životnú situáciu? ;)

Nasledujúce riadky pochopí len osoba ktorej sú určené (a možno ľudia čo ma poznajú osobne): Meno Patrícia nedostala jej kamarátka náhodou. Áno, je celá inšpirovaná tebou. ;) Dúfam, že odpustíš úpravy ako napr. že je troška divoká, ale časom pochopíš prečo mi táto postava najviac prirástla k srdcu. V príbehu Diabol v tele anjela som ťa nemohla nechať, ale tuto budeš, neboj. <3 Dúfam, že si ju užiješ, lebo ja tú postavu milujem. :D

Ako myslíte, že to bude pokračovať? ;)

Ďakujem za každú odozvu. Ľúbim Vás! :*

                         Vaša Kirsten.