Romantik

4

Všimla som si, že máme novú čitateľku. Venované tebe :* Ďakujem.

Nina

Peťo ma držal za pás a opilecky sa pohyboval do rytmu. Bolo to neskutočne smiešne! Mal taký sklený pohľad. Možno by som bola naštvaná, že sa tak sťal, ale je to párty, takže som to skusla. ,,Kde je Paťa?"zakričala som cez hudbu na svojho priateľa. ,,Neviem, bejby. Naposledy som ju videl s Romanom. Asi išli niekam inam."mykol plecami. Och, ja ju zabijem! Sľúbila, že dnes bude so mnou celý večer!

Dobre, viem, že sa jej Roman páči, ale mohla oznámiť, že s ním niekam ide. ,,Nina!"zakričala na mňa Táňa a ja som jej zakývala. Podišla k nám a Peter prevrátil očami. Nemal ju veľmi v láske, lebo Táňa bola typ dievčaťa, ktoré nevedelo kedy zatvoriť ústa. ,,Som taka rada, že ste prišli."objala ma. ,,Táto párty bude epická! Fotrovci sú na celý víkend preč, tak tu kľudne môžete ostať až dozajtra. A neuveríš kto každý tu je..."rozprávala, ale vnímala som ju len na pol ucha.

,,Inak ochutnali ste Tominov špeci koktail? Je perfektný! Podáva sa v kuchyni. No to ma podrž! To je ten nový? Idem, majte sa."odišla a ja som sa rozosmiala. U nej by sa človek k slovu nedostal. Otočila som sa tým smerom kadiaľ odišla a zbadala dva nefrity. Slúšňáčik je tu? Jaj hej, Paťa čosi spomínala.

A v tom som zbadala moju úžasnú kamošku zavesenú do Romana. ,,Kde ste boli?"so smiechom som ťahala Petra za ruku. ,,Troška vonku. Je to nádherný dvor. Ale ešte lepšia bola spoločnosť."zbožne sa pozrela na Romana. Uškrnula som sa a žmurkla na ňu. ,,Hej, Erik! Poď k nám!"zavolala na slušňáčika a on nesmelým krokom podišiel k našej partií. ,,Tak, decká, kto to ešte nevie, toto je môj kamarát Erik."chytila ho za plece a ja som sa zdvorilo usmiala. Dalo sa vidieť, že slušňáčik sa tu necíti veľmi dobre. Nepredpokladám, že zažil vôbec jednu takúto žúrku.

,,Zahráme si fľašku?" zaprosila Paťa a ja som prevrátila očami. ,,Pokojne."prikývol Peter a tak sme sa zdekovali k pohovkám. ,,Hral si to niekedy, Erik?"chcela vedieť moja kamoška. ,,Jasné, ale už dávno."priznal. ,,Neboj, nehráme vyzliekačku, až takí šialení nie sme."upokojila som ho a Peter sa zasmial. ,,Večná škoda!" prehlásil Peťo. My s Paťou sme si vymenili pobavené pohľady a ona sa hneď ujala prvého pokrútenia fľašou. Padla na mňa a ja som si pravdaže vybrala odvahu. Pri Paťi som sa nemusela báť, lebo nebola zákerná. ,,Zatancuj makarénu!"zasmiala sa radostne. Pridala som sa k nej a vyskočila na nohy. ,,Hudbu , prosím!"vystrčila som do vzduchu ruku a Paťa začala vydávať zvuky podobné spevu. Sprevádzaná mohutným výbuchom smiechu som nekoordinovanými pohybmi tancovala. ,,Škoda, že nevieš tancovať."Paťa sa zo smiechu zvalila na pohovku. ,,Škoda, že nevieš spievať."smiala som sa aj ja a pokrútila fľašou. Tá ukázala na slušňáčika. ,,Takže... Pravda či odvaha?"spýtala som sa zvyčajnú otázku a on vybral pravdu. ,,Aká je tvoja najkrajšia spomienka?"podoprela som si bradu. Vyzeral, že sa nad tým vážne zamyslel a napokon povedal: ,,Deň, keď som prvýkrát dokázal zahrať na gitare celú pieseň." povedal a ja som pootvorila pery. ,,Ty vieš hrať? To je perfektné! Je to ťažké?"zaujímala som sa a uvedomila si, že som stratila svoj zvyčajný ľahostajný postoj. Peter sa na mňa nechápavo pozeral, len Paťa sa usmiala. Moja kamarátka ma poznala lepšie než ktokoľvek, veľmi dobre vedela kým som bola predtým. A láska k hudbe patrila môjmu starému ja.

,,Nie, dá sa to zvládnuť."usmial sa a ja som prikývla. Potom točil on a hra pokračovala ďalej. V tom mi začal zvoniť telefón a keď som zbadala kto mi volá, ihneď som zdvihla. ,,Matka? Stalo sa niečo?"zareagovala som. V telefóne sa však neozval matkin hlas, ale hlas môjho malého bračeka. ,,Ninka? Nevadí, že volám? Mama nechala mobil na stole."hovoril. ,,Vôbec nie, zlatúšik. Ako sa máš? Všetko v poriadku?"usmiala som sa. ,,Áno, len mi chýbaš. Zajtra prídeš?"chcel vedieť. ,,Prídem, zlatko. Veď sme sa dohodli."uistila som ho a vstala. ,,Idem von."šepla som ostatným a vybrala sa k dverám. Peťo sa vybral za mnou aj keď ho o to nik nežiadal.