Romantik

1

Kapitola venovaná Star. :* Ďakujem za tvoje krásne komentáre nie len k tomuto dielu. <3

Erik

Sedel som na posteli. Čo iné aj robiť, však? Nechala ma. Život ide ďalej a bla, bla, bla... Celé leto mi to hustia do hlavy. V tom ktosi zaklopal na dvere.

,,Zlatko?"ozvala sa mama. ,,Poď ďalej."silene som sa usmial. ,,Doniesla som ti zelený čaj a ak chceš, dole je koláč."podišla ku mne s pariacou sa šálkou. ,,Ďakujem, mami."šepol som a ona mi podala čaj. ,,Chcela som sa s tebou porozprávať."sadla si ku mne. ,,O čom?"uprel som na ňu pohľad. ,,Rozprávali sme sa s ockom. Vieš, že môže pracovať kdekoľvek."chytila ma za ruku a mne začalo svitať. ,,Chcete... chcete sa sťahovať?"nadvihol som obočie. ,,Prospeje nám to. Môžeš doštudovať gympel tam. Navyše ideš len do tretieho ročníka, nebude to také zlé."presviedčala ma. ,,Ale mami... Tu sme doma. A čo ak Sandra..."chcel som dopovedať, ale ona ma zastavila. ,,Nespomínaj mi ju! Zlomila ti srdce, už ju nechci vo svojom živote."krútila hlavou. Mala pravdu, ale predsa. Lenže jej ustaraný pohľad ma zarazil. ,,Naozaj to tak chcete, mami?"uistil som sa. ,,Áno, už záleží len na tebe."usmiala sa. ,,Dobre."šepol som napokon.

Nemôžem uveriť, že som súhlasil. Keď som takmer o mesiac sedel v aute, cítil som sa zvláštne. Možno nový začiatok je riešenie. Napriek tomu som mal pocit, že sa niečo stane. Zastavili sme pred krásnym veľkým domom. Ničím ma však neohúril. Bol pre mňa cudzí. Presne ako celé toto mesto. Moja izba sa na prvý pohľad ničím nelíšila od mojej starej, no napriek tomu to nebol domov. Ľahol som si do postele a takmer okamžite zaspal, aj keď môj spánok nebol ani zďaleka pokojný.

O pár dní, keď som prišiel dole na raňajky, ma mama privítala s čajom. ,,Dobre ránko."usmievala sa. ,,Dobré, mami."šepol som a sledoval ako do kuchyne vstupuje otec. ,,Dobré ráno."pozdravil sa nám a my sme to zopakovali. ,,Tešíš sa?"sadla si mama oproti mne. ,,Hm?"uprel som na ňu zamyslený pohľad. ,,No tak, Erik... Prvý deň v škole je veľká vec!"založila si ruky. ,,Ach tak. Iste, bude to zaujímavé."usmial som sa i keď dosť nepresvedčivo. ,,Nemám ťa hodiť?"spýtal sa otec. ,,Nie, ďakujem. Pôjdem svojim."ukázal som na kľúčiky od auta. Mal som čerstvých osemnásť, tak som už mohol šoférovať sám. ,,Dobre."kývol otec a tým sa naša konverzácia skončila.

Po ceste som si obzeral okolie. Nebolo to tu škaredé, to nemôžem povedať. A nebol to ani nijaký zapadákov. Lenže aj tak som bol doma inde. Moje srdce to vedelo. Zaparkoval som pred budovou školy a zaskočilo ma, že som tu ešte nikoho nevidel. Veď o desať minút je osem, nie? S povzdychom som vošiel dovnútra a obzeral sa naokolo. Nechcel som začať volať haló, ako v nejakom americkom prepadáku. Radšej to tu obzriem. Lenže nikde nikto. Dokonca ani upratovačku som nenašiel. Tak ako to, že je škola otvorená?

Zrazu som však započul hlasy. Pritlačil som ucho na dvere a počúval: ,,Ako to že mi neveríš?!"zakričalo nejaké dievča a znelo to ako hádka. ,,A mal by som? Hm? Ktovie s kým si ma podvádzala!"kričal aj chlapec a ja som sa chcel vzdialiť. Asi sa nezhodli. Keď v tom som počul... potlesk? Áno, určite sa nemýlim. Opatrne som teda poodchýlil dvere a zbadal javisko. Ahaaa... Tak to je. Je to divadelné predstavenie. Evidentne mali skúšku a ostatní herci im tlieskali. Na pódiu stálo dievča s čiernym drdolom a krvavočervenými perami. Bola celkom pekná. Lenže vyzerala, ako to povedať, vulgárne. Možno to bolo čiernymi šatami, či potrhanými silónkami. Neviem, ale to dievča bolo čímsi iné než moja Sandra. Chlapec bol chudý a dosť vysoký. Hnedé vlasy mal rozstrapatené a sebavedomo sa ukláňal. Dievča si ma všimlo a zabodlo do mňa svoj sivý pohľad. ,,Kto si? A čo tu robíš?"zoskočila z pódia až som sa zľakol, že si zlomí nohu. ,,Pozor!"povedal som skôr, než som sa stihol zaraziť. Najprv sa na mňa vyjavene pozerala, no potom sa rozosmiala. ,,Bože! Nemaj strach."podišla ku mne sebavedomým krokom. Až vtedy som si všimol, že nie je najvyššia, no zato má dobrú postavu. ,,Kto si?"prezrela si ma skúmavým pohľadom. ,,Som Erik. Nový študent."podal som jej ruku a ona, s trocha posmešným úsmevom, mi podala svoju. ,,Nina. Čo tu?"nadvihla obočie. ,,Asi ti nerozumiem."zamrmlal som. ,,Bože, ty si chutný!"zasmiala sa. ,,Pýtala som sa čo tu hľadáš, keď sa slávnosť začína až o deviatej."vysvetlila so širokým úsmevom. ,,Aha... To som nevedel."priznal som rozpačito. ,,Okej, Erik. Teraz to už vieš. Nehnevaj sa, no máme skúšku, takže paa!"zamávala a drzo sa uškrnula. ,,Keď tam vsunieš slovo nehnevaj sa, neznamená to, že je to slušný vyhadzov."podotkol som, no tým som ju ešte viac rozosmial. ,,Ty budeš asi ten typ trtka v košeli."poznamenala a ja som sa zamračil. ,,No prepáč?!"namietol som a ona len mávla rukou. ,,Odpustené. A teraz ahoj."otočila sa na podpätku. Akože naozaj?! Práve ma vyhodila baba?

Nina

Strašne vtipný chalan. Vyzerá ako nejaké princiatko, ktorému práve stúpili na plášť. Rozkošná predstava.

Ale späť k práci! Počula som zabuchnutie dverí a tak som vedela, že konečne vypadol. Takže nový žiak, hej? Vyzerá ako bifľoš. Čudujem sa, že sem nedorazil s mamou za zadkom. Bože, Nina! Prečo furt nad tým premýšľaš? Je to jeho vec. Nech si poradí ako vie. Dvor predsa nájde každý, však? Keď nad tým tak premýšľam, už sa stal taký prípad...

Bolo to pred rokom. Jeden mladší chalan išiel na dvor a odbočil rovno do školníkovej kôlne. Náš nevrlý školník ho pílkou vydesil k smrti, hoci nechtiac. Bol by to celkom vtipný príbeh, keby ten chalan ešte mesiac nedochádzal k psychológovi.

,,Počujte, decká! Idem mu ukázať dvor."oznámila som im. ,,Zbláznila si sa? Videla si ho. Prosím, Nina, nestrácaj čas."protestoval Kamil. ,,Pokoj, Rómeo, ok? Iba mu ukážem ten sprostý dvor a vrátim sa."zamračila som sa na nášho „úžasného" herca. Tá prezývka sa mu celkom hodila. Sama som mu ju vymyslela. Vždy si o sebe myslel, že je neodolateľný a všetky baby ho milujú ako slávneho Rómea. Odbehla som skôr, než stihol ešte niekto protestovať.

Blonďáčika som našla blúdiť medzi skrinkami šampiónov. Naša škola bola rozdelená na skupinky ako aj ostatné. Každý predsa musí poznať svoje miesto, nie? Boli tu športovci respektíve šampióni, herci, krásky a napokon bifľoši. Každý sa niekam zaradil. A ak nie, bol vývrheľ spoločnosti. ,,Slušňáčik!"zavolala som na neho a on sa prekvapene otočil. ,,Nina?"otvoril ústa. ,,Nie! Matka Tereza."prevrátila som očami. ,,Čo tu robíš?"nechápal. ,,Pozri sa. Nerobím to z dobrého srdca, jasné? Ale nechcem aby si sa tu stratil. Ukážem ti dvor."vzdychla som. Chvíľu žmurkal ako taký chmuľo. ,,To fakt nemusíš."podotkol. ,,Bože, chlape! Už drž ústa a ideme!"vydala som sa smerom po chodbe. Došli sme na dvor a ja som prudko zastala. On do mňa, ako inak, narazil. ,,Prepáč."previnilo sa usmial. ,,Pohoda. Čau."chcela som odísť, no zastavila ma jeho ruka. ,,Ďakujem."usmial sa a ja som mu opatrne úsmev opätovala. ,,Nemáš začo."kývla som a rýchlo odišla. Ten chalan je ozaj divný.

Bežala som späť do divadla keď v tom ma chytili dve mocné ruky. Opreli ma o stenu a ja som sa zahľadela do tváre svojho priateľa. ,,Ahoj, bejby."šepol a nahol sa po bozk. ,,Ahoj."vydýchla som mu do úst. ,,Čo ty tu?"chcela som vedieť a on sa uškrnul. ,,Chodím sem do školy."zasmial sa. ,,To viem."prevrátila som očami. ,,Pýtam sa, čo tu robíš tak skoro."poznamenala som. ,,Chcel som ťa vidieť."usmial sa a opäť ma pobozkal. ,,To je zlaté, Peťo, ale ja mám skúšku."so smiechom som ho odstrčila. ,,A nemôžeš sa vytratiť?"pritisol ma viac na stenu. ,,Načo?"smiala som sa na jeho hlúpom nápade. ,,Chceš dôvod? Ja ti ho dám."uškŕňal sa a rukou mi začal skúmať postavu. ,,Tak to nie, drahý. Zabudni!"odstrčila som mu ruku. On sa na mňa smutne zahľadel, ale nekomentoval to. Vedel, že to nemá význam. S týmto so mnou nepohne. ,,Idem. Pa zatiaľ."pobozkala som ho a utiekla skôr, ako mu znova napadne niečo skúšať.

Riaditeľov príhovor. Kto to vôbec ešte počúva?! Rok čo rok je to rovnaké. Nuda! Dosť okato som si zívla a ďalej znudene sledovala pódium. Petra som nikde nevidela. Okej, chodili sme do inej triedy, ale aj tak som vedela, že je za tým niečo viac. Určite zasa zdrhol. Lenže prvý deň? Toho by som nebola schopná ani ja. A v tom som ho zbadala. Chlapec s takmer bielymi vlasmi ma po očku „nenápadne" sledoval. Nadvihla som obočie a on sčervenel ako zadok paviána. Odvrátil zrak a tváril sa, že zaujato počúva riaditeľa. Ten chalan je skutočne divný.

-----------------------------------------------------------------------------

Ahojte, srdiečká! <3

Prvá kapitola je za nami. ;) Dúfam, že sa páčila. :D

Čo vravíte teraz na Ninu a jej správanie? Ako sa Vám páčia jej poznámky? :)

A zoznámili sme sa s jej priateľom. Čo naňho vravíte? Páči či nepáči? ;)

Ďakujem za všetko! :*

                    Vaša Kirsten. <3