Boxing Heart

||Už pôjde sama, Nicolas||

Ak vás muži celý váš mizerný život berú ako terč, nezostáva vám nič iné, len ním byť, pretože to, kým ste a ako sa javíte, sa zmeniť nedá.

Láka ich to, kým ste, tá slabá myš, ktorá sa nedokáže schovať. Vedia, čo si môžu dovoliť, pretože slabé duše, ktoré mlčia aj pri vlastnom názore, s nimi je ľahké manipulovať.

Môžem sa schovať za čierne oblečenie, výrazné maľovanie a tváriť sa, že mi nikto nemôže ublížiť, ale stačí sa pozrieť na moju tvár a každý, kto má uvidí, tomu bude jasné, že sa len hrám, som v skutočnosti som len zranená, nie je to štýl, s ktorým som sa narodila, nevyhľadávam ho, je skôr môj štít.

Takže som len terč. Malý, veľmi malý a dotyčný je šípka, ktorá vás trafí bez problémov. A trafí hneď stred. Čiže vás. Nie len moje srdce a dušu, ale všetko sa rázom spojí, celý vnútorný obeh a ziashne silou, ktorá mi viac ublíži psychicky ako fyzicky.

,,No, tak postav sa. Snáď nečakáš, že ťa postavím ja, Francis."

Kedysi ste tú svoju šípku skutočne milovali. Lipli ste na jeho slovách, smiali ste sa vtedy, kedy sa smial on. Milovali ste zvuk jeho hlasu, mávali ste z nich príjemné zimomriavky a nedokázali ste si predstaviť, že sa od vás o stotinu odtiahne.

Milovali ste, aký pozorný je. Aké slová dokázal vybrať na to, aby ste sa prihlúpo usmievali a červenali. Boli ste zúfalé z toho, aký pozorný je a ako veľmi vás pozná.

Lenže potom, čím viac ste spolu boli, tá šípka pochopila, že ste len terč a veľmi ľahko, keďže vás už má a ste ním totálne pohltená, je ľahké s vami manipulovať a zaobchádzať s vami ako s vrecom, v ktorom je odpad.

Lebo možno to už vedel od samotného začiatku. Mal senzor na vyhľadanie svojej obeti, stačilo pár slov a vedel, že som niekto, kto nemá príliš sebadomia, veľký hlas a budem v tichosti nasledovať všetko, čo povie. Tá, o ktorej si myslí, že potrebuje príučku, nevie, čo je skutočný život.

,,Neser ma, Francis. Zachvíľu sú tu chalani a ja vážne nepotrebujem, aby sa zabávali na tom, akú hlúpu a mizernú frajerku mám."

Lenže na to, aby som sa postavila, ma bolelo celé telo. A hlavne hrudník, do ktorého mi vrazil takou silou až som sa pozvracala. Akoby ho rebro prepichlo a následne sa mu stále a neustále smialo za to, aké je ľahké ho zničiť.

Za to, že som sa pozvracala, som schytala ďalšiu, pretože Nico nemá rád bordel a neporiadok. A tým teraz nenarážam na seba. Pretože ak sme sami, rád, veľmi rád, ma nazýva odpadom. A či chcem alebo nechcem, a ja naozaj nechcem, sa tak cítim, dáva ma dole a bez ohľadu na to, čo sama sebe vravím, to nič nezmení, pretože bol niekto, koho si moje srdce vybralo.

Priblížil sa ku mne a ja som automaticky posunula svoj zadok ďalej, cuvala som vzad.

Zasmial sa nad mojou hlúposťou utiecť a pokrútil hlavou akoby nemohol uveriť, že si vybral až tak mizernú obeť, má pocit, že niekde musel zlyhať.

Schmatol mi krk a začal ťahať hore. Bolestné zvuky a lámanie kostí mu robia radosť. Miluje, keď môže počuť môj plač, ale nie príliš dlho, pretože potom príde rana. Rana, ktorá bola čoraz viac bez ohľadu na to, aká silná bola.

Ak príde na to, čo chce a čo mu robí radosť, sám to nevie. Nedokáže sa dostatočne upokojiť, nevie, kde začať, čo chce skôr a nevie kedy skončiť. Žije v ňom toľko vecí, bijú sa vzájomne až nevie, čo skôr, čím si to všetko nevedome búri na mne. Pocity ho ovládajú a on sa im nevie brániť a ak príde na mňa, ja sa voči nim neviem tiež.

Aj teraz mu robilo dobre moje lapanie po dychu a chrčanie. A zároveň jeho oči kričia, že absolútne nevie, kedy má dosť, má pocit, že to nestačí, chce niečo iné. Je v nich zúfalstvo, nepokoj a neistota v tom, že toto nestačí, je to stále málo, chce to niečo viac.

,,Vypadni do kúpeľne a uprav sa. Prisahám, Francis, ak prídu skôr a uvidia ťa, dopadneš horšie ako vyzeráš."

Sotil ma, dopadla som rukami na podlahu, moje ruky sa vykrútili, potlačím bolestivý ston, ale do kúpeľne som sa rozbehla skôr ako do mňa mohol kopnúť, od čoho nemal ďaleko.

Nezamkla som sa. Nemôžem to robiť. Musí mať ku všetkému ľahký prístup, pretože sa veľmi rád rýchlo vytočí. On je ako bomba a je jeho spojka.

V hlave mi trešťalo z toho,
ako veľmi som plakala pred pár minútami a vlasy stáli na každej strane z toho ako ma donútil ťahať sa za ne. Na vytrhnutých miestach to štípalo a ja si už teraz nedokážem a zároveň áno, dokážem, predstaviť ich umývanie.

Rozpustila som si ich a chcela si ich zapliecť, ale moje uši zachytili známe zvuky. Otvárali sa dvere a dnu vstúpili Nicovi kamaráti a zároveň spolubývajúci.

Vďačne som si vydýchla, rýchlo si zaplietla vlasy a každou bolesťou sa snažila potlačiť slzy. S roztrasenou rukou otvorím dvere. Nemá rád, keď musí dlho čakať.

,,Neuveríš, myslel som, že pôjde na rande bez okolkov. Vieš, že motanie trvalo veľmi dlho, ale ona znovu odmietla," ozve sa so smiechom hlas, ktorý patrí jeho kamarátovi.

Nico sa zasmial, ale vedela som, že to nebol úprimný smiech. V mojej prítomnosti sa nerád smeje. Potrebuje si zachovať dominantnosť a autoritu muža, ktorý ma v rukách slabú ženu. Musím mať dojem, že nie je ľahké s ním mávať, nie je ten chlap, ktorí dá pocítiť, že má aspoň ľahké srdce.

,,Jé, Francis, ahoj."

Usmial sa na mňa Dinner, ktorý rozprával a zakýval mi. Vždy bol rád, keď ma videl a bol ešte radšej, keď mi mohol pomôcť. Nie, nevie, čo sa deje, ale vychovala ho stará mama a vždy dbala na to, aby mal správne vychovanie voči ženám.

Úprimne sa usmejem, pretože Dinner bol okrem mojej mladšej sestry jediný, kto mi dokázal vylepšiť deň. Svojou úprimnosťou a ľahkou povahou, ktorá vždy žiarila.

,,Ako sa máš, kočka ?"

Chcela som mu odpovedať, ale Nico mi dvoma prstami stlačil kosť na krížoch a preto som radšej stíchla a snažila sa potlačiť slzy. Práve tam som najviac dopadala na zem.

Sklonila som hlavu, prosiac, aby všetko prestalo. Lenže niečo vo mne mi vravelo, že je to zatiaľ len začiatok.

,,Si v poriadku, Frannie ?"

Spýtal sa jeho ďalší kamarát a ja som prikývla. Nico ma postrčil dopredu, aby ma odprevadil von, avšak, nech som mohla urobiť krok, zastavila ma tvrdá hruď. Jeho tretieho a posledného kamaráta. Bála som sa zdvihnúť hlavu. Nie len preto, pretože som vedela, komu tá hruď patrí.

,,Už pôjde sama, Nicolas."

Ako prehovoril hlbokým a tvrdým hlasom, celá hruď mu dunela.

Mala som chuť ho vybozkávať. Povedať mu, že mu ďakujem, objať ho a vyplakať sa mu v náručí. Pretože to vždy cítim, ak sa objaví v mojej prítomnosti alebo aspoň v miestnosti. Robí ma slabou iným spôsobom, akým to robí jeho najlepší kamarát. Ťahá ma k nemu to, čo z neho vychádza a ja sa voči tomu naozaj nedokážem brániť.

,,Neser sa mi do vzťahu. Francis, padaj von a čakaj ma tam."

A ja som poslúchla.