Boxing Heart

||Všetko dobré raz končí||

Ak by som mohla špliechať krv, čo nedáva zmysel, urobím to. Tým myslím.. ja neviem. Nedáva to zmysel, ale .. ja neviem. Len.. neviem. Všetko sa v mojej hlave zastavilo, a ak by som mala v hlave platňu, hrala by dookola. Pokazená platňa.

Jednoducho.. ak by som mohla špliechať krv, urobím to z toho dôvodu, ktorý sa celou svojou váhou dotýka kapoty a nahnevane pozerá priamo na mňa. A stále to nedáva zmysel.

... Nemám slová. Žiadne. Ani to, na čo myslím, nemá zmysel. To o tej krvi a špliechani.. nemá to zmysel a už vôbec neviem, čo by som s tým dokázala robiť. Zastaviť tak príchod toho, čo sa udeje ? Myslím tým.. odvrátiť to, čo sa môže stať tým, že sa prepichem ?

Výfuk.
Okno.
Platňa.
Pokazené slúchadlá.
Ak to všetko spojíte.. dopekla.. neviem.

Všetko ma opustilo. Všetko hneď po tom, čo moje oči zahliadli Nica. Mohla som cítiť každú facku, škrabanec, poťahanie za vlasy. A zároveň.. absolútne nič. Možno by som nakoniec nedokázala špliechať krv, pretože zrazu vo mne žiadne nie je.

Mohla som počuť každú nadávku, každé kruté slovo a v hlave vidieť každé odcudzujúce slovo. A zároveň akoby neexistovali.

Modriny ma začali páliť. Akoby vedeli, že ten, kto ich spôsobil, nemá ďaleko od toho, aby urobil ďalšie.

Narovnal svoje telo. Začal úplne pomaly a díval sa stále do mojich očí, ešte pomalšie dvíhajúc hlavu. Mal oblečené čierne tričko a svaly mal napnuté tak moc až som sa bála, že sa mu roztrhne koža.

Tým celým dával vedieť, že on je ten, kto je tu pán a ja som tá hnusná špina, ktorá patrí do kontajnera s nápisom Toxický odpad, s ktorým sa dá manipulovať.

Bol u mňa doma a to znamená, že mám ďalší problém a nehrozí žiadne plus pre moju existenciu.

Nahnevaný muž nerád čaká.

Vystúpim a zavriem oči. Prosím každého na svete a hlavne niekoho tam hore, aby ma len Nico chytil za ruku a bez slov, bez žiadnych nadávok alebo facky, ma odviedol hore.

Nechcem, aby Trexler videl, že jeho kamarát stojí za veľké hovno, ktoré by neprivítali ani hladné, africké deti, ktorým by doviezol kamión plný jedla.

Prepáčte, deti, toto bolo hnusné, ale to jedlo by ste si aj tak zobrali.

Proste.. neviem nič. Neviem, čo mám robiť, čo povedať. Mám sa rozbehnúť, všetko vysvetliť a následne ho prosíkajúc chytiť a zobrať k sebe do izby, kde ho uspokojím, aby na všetko zabudol ?

Mám proste.. neviem.

,,Ako znie jedenáste a dvanáste pravidlo, Francis ?"

Spýta sa kľudným hlasom. Kľudný hlas u muža je to najhoršie. Je to.. ako ticho u ženy, keď je nahnevaná.

Kľud sa mu neodráža v očiach, čo ma núti padnúť na kolená, modliť sa a dvoriť sa mu. Urobiť čokoľvek a všetko len preto, aby prestal.

Zatvororím oči, pripravená povedať mu pravidlá, ale dvere na strane šoféra hlasno buchnú a následne sa ozve hrubý, tvrdý hlas.

,,Čo to, kurva, rozprávaš? Aké pravidlá, dopekla ?"

Pravidlá, ktorých sa musím držať, aby som v rámci možností prežila. Smiešne, však ?

Nico ma prebodáva pohľadom. Cítim to na zatvorených viečkach. Sú ťažké a nútia ma otvoriť oči.

Dívajúc sa stále na mňa, cítim to, prehovoril.