Boxing Heart

||Krik||

Šance, že vyhrám nad niekým ako je Nick, sú minimálne. Vedela som to od momentu, čo zdvihol ruku mojim smerom a uštedril mi ranu.

Šanca, že nad niekým, kto ma namiesto tela len horbu svalovej hmoty, je ešte mizernejšia. Ak by sa Trexler rozhodol, že ma vyhodí z korby auta, na ktorej sedíme, môj pád by bol smrteľný.

Povedome viem, prečo prudko dýcha, prečo napína sánku a aj to, prečo sú jeho hánky belejšie ako stena.

Nie je o tom, že nechcem rozprávať o svojej rodine, je to o tom, čo sa skrýva za tým, čo ma unavuje a vyčerpáva, a zároveň tu nejde úplne o mňa, ale o moju sestru, ktorej sa to týka. Ja v tom pravdepodobne nehrám žiadnu rolu.

Vedela som to, ale aj tak niečo vo mne mi vravelo - a nebolo to slabé, - že sa mám báť. Že som ja tá jediná osoba, ktorá môže schytať jeho obrovskú zlosť smerovanú na mojich rodičoch.

Naučila som sa, že muž, ktorí je nahnevaný tak, až nemôže dýchať, potrebuje vypustiť to, čo ho tak dusí.

A akonáhle ku mne otočil hlavu a jeho oči, ktoré sľubovali pocit pokoja, tepla a pocit domova, stmavli v odtieni bojovníka, ktorý nemá ďaleko od toho, aby predviedol svoj najlepší zápas v ringu, môj žalúdok sa začal skrúcať a napínať.

,,Dopekla, Francis !"

Do očí sa mi začali tlačiť slzy a šialka sa začala triasť v mojich rukách a rozliala sa v mojich rukách. Nedokázala som kontrolovať trasenie mojich prstov. Ani celého tela. Myslím, že by som dokonca mala cítiť, že som si spálila ruky, však ?

,,Neublížim ti, kurva !"

Zúrivosť, krik a nadávky sú kombinácie, ktoré vo mne vyvolávajú pocit bezmocnosti, hľadanie úkrytu ako zviera, ktoré niekto zbil. Pocit, že sa nemôžem brániť, len sa ticho triasť, nariekať a čakať, čo príde.. áno, rozhodne úboho čakám, čo príde.

Ešte stále som si uvedomovala, že ma dôvod zúriť, jeho zúrivosť nie je smerovaná na mňa a nekričí preto, lebo ho moja existencia alebo hlúpy plač vytáča. Nemá to nič spoločné so mnou, a predsa to nedokážem zastaviť. A chcem to zastaviť ? Nie, pretože úprimne.. nejde v tejto chvíli o to, že nemôžem, ale o to, že.. akonáhle sa prepukne v plač.. zrazu ten pocit bezmocnosti, bezradnosti a bolesti.. je vlastne dobrý, viete ?

Je naozaj pre mňa dobrý, pretože.. keď spadnete emocionálne dole, je tam niečo útulné, pokojné a zvláštne strašidelno hrozne dobré. Nie je to tak, že tu bolesť potrebujem, chcem alebo mi robí radosť, ale keď príde, je .. dobrá. Nie je to ako opúšťať sa, myslieť si, že za nič nestojím alebo nič nedokážem, jednoducho.. (povzdych) je to dobré, je to úľava, ktorá ňou absolútne je je. Absolútne.

Trexler kričí, pretože má dojem, že sa bojím a myslí, že verím tomu, že mi ublíži. Dôvod, prečo kričí je ten, že ani za nič na svete by to nedokázal urobiť.

Verím tomu aj ja. Viem a verím, že mi neublíži. Samozrejme, že verím. Ale zároveň.. absolútne. Pretože nikdy, naozaj nikdy, človek nemôže vedieť, čo sa môže stať.

,,Pozri sa na mňa," šepne potichu.

Otočím sa k nemu znova, pripravená čeliť horiacemu pohľadu, ktorý sľubuje, že všetko zmení, ale akonáhle sa nám stretnú oči, nie je tam nič, len to nekonečné teplo, bezpečie a domov, ktorý ponúka vždy, keď sa vám stretnú pohľady. A zároveň.. to tam stále vidím. Tú bojovnosť. V inom živote, v inom čase, v inom čokoľvek verím, že tá bojovnosť v jeho očiach by prišla láskavá a bezpečná. Niekto, kto ma dokáže ochrániť, dá mi bezpečie, nikdy to násilie nepoužije na mňa, pretože jeho láskavý pohľad a úsmev by mi nikdy neublížili, skutočný ľudský medveď, ktorý sa doma rád túli.

,,Nikdy by som ti neublížil. Dopekla, poklad. Radšej si zlomím ruky alebo nohy. Urobil by som.."

Zrazu však stíchne a jeho pohľad sa zmení. Oh, nie..

Môj žalúdok sa stisol ešte viac, zmätení z celej situácie jeho meniacich očí a spôsobu napnutého tela.

,,To Nick, však ? Dopekla, že je to on ?"

Automaticky až bojazlivo pokrútim hlavou a s inštinktom sa dotknem jeho teplej, veľkej ruky, ktorá sa napne tak moc až sa mi z toho pohľadu zakrúti hlava, zatmie sa mi pred očami.

,,Nie, nie je to on," poviem plačlivo, cítiac, ako mi slzy mačajú ústa.

Mykol rukou, čím tá moja chabo padla vedľa jeho dlhého tela a postavil sa na nohy tak prudko až do mňa nechtiac narazil lakťom.

Potlačila som ďalší vzlyk, aj bolesť, nechcela dať vedieť, že ma zasiahol aj napriek tomu, že to cítil, ale neuvedomil si to.

Rozutekám za ním.

Jeho kroky sú dlhé a pekelne nahnevané, boli už skoro na strane vodiča, ale moje ruky, bez toho, aby som ich riadila, ho potiahli za ruku naspäť ku mne.

Nepotiahli. Takú silu nemám, ale donútili ho aspoň zastaviť sa.

,,Prosím, Texler. Ver mi," pokračujem plačlivo, uvedomujúc si, že na nahnevaného muža plač nestačí. Skôr je to akýsi púšťač, aby pokračoval, bol nahnevaný, pridám olej to ohňa ešte viac alebo mu tým dávame vedieť, že je to pravda to, čo si myslí.

,,Som v poriadku, naozaj, prisahám."

,,Neznášam klamtvá. Zo všetkého na svete neznášam klamtvá, Francis," povie zaťato a tvrdo. Prikývnem, že mu verím a snažím sa potlačiť ďalší príval sĺz.

,,A ešte viac ako klamstvá neznášam násilie."

Dôvod, prečo som sa vždy od Trexlera držala čo najďalej bol, že bol násilník. Nie tým spôsobom ako jeho najlepší kamarát, ale je to násilník. Stane sa ním hneď po tom, čo si nasadí rukavice alebo si ruky obviaže obväzom.

Vďaka tomu som nestála o nič, čo ním súvislelo alebo bolo spojované. Je tomu aj doteraz, ale v jeho prítomnosti často zabúdam na to, kým je, pretože jeho oči.. bože, tie oči..

,,Nemáš rád klamtvá ? Tak prečo práve teraz klameš ty mňa ?"

Prudko sa ku mne otočí a jeho mohutné telo sa k tomu môjmu pritlačí ešte prudšie.

Stuhnem. Tak moc až ma zabolí chrbtica a cítim, že mi je vlastné telo malé.

,,To, čo robím, nie je pre zábavu, Francis," povie tvrdo a ukáže na mňa svojim dlhým ukazovákom.

,,Som idiot, ktorý ma v hlave nasraté, ale to, čo robím, má väčšiu hĺbku ako môj pojebaný život. A to, čo od teba práve chcem je, aby si mi povedala skurvenú pravdu, Francis. Mláti ťa Nicolas ?"