Boxing Heart

||Spoločnosť||

,,Počul som, že si od budúceho týždňa hľadáš spoločnosť," nadhodil z ničoho nič Trexler a otvoril ťažké, drevené dvere od telocvične. Počkal, kým s Ron prejdeme a keď sa tak stalo, prešmykol sa aj on a zatvoril dvere.

Všetko muselo byť veľmi tiché, povolené bolo len šepkanie a čím ďalej sme kráčali tichou a tmavou chodbou, tým viac som sa bála nadýchnuť o niečo viac hlasnejšie.

Tma mi vždy naháňala hrôzu. Z časti preto, pretože viem, že ju ľudia majú v sebe a z časti preto, pretože jednoducho naháňa strach a má v sebe niečo, čo ma poháňa vpred, núti ma utekať, panikáriť a lámať si aj nohy.

Nebojím sa, že vyskočí príšera, zlý chlapík, ktorý sa ma bude snažiť zabiť alebo akonáhle sa všetko zhasne, vyletí na mňa ženská z horroru "Nezhasínaj."

Keď sme s Ron boli mladšie, vždy jej prišlo vtipné, ak mi mohla vypnúť svetlo v kúpeľni alebo na záchode. Spočiatku som sa snažila paniku potlačiť. Aj krik. Ale čím viac to robila, tým horšie to bolo.

Mala som ju hneď stopnúť, povedať, v čom je môj problém a ona by sa ospravedlnila a povedala, že to viac neurobí. A tak to funguje so všetkým.

Kým naozaj nepovieme, čo je vo veci, čo naozaj trápi alebo kde je náš problém, sám sa nevyrieši, všetko zostane po starom a hlúpo budeme čakať, že nám niekto porozumie a ponúkne pomoc.

Lebo nie, tým, že som jej nepovedala nič a snažila sa potlačiť svoj strach, nemala ani ako vedieť, že ma v skutočnosti trápi, nie je to žiadna sranda ani pre je jednu z nás.

Ale pozrite, postrehli ste niečo ?
Uvedomili ste si fakt, že aj napriek tomu, čo vravím, sa toho nedržím ? Je to skúsenosť, o ktorej rozprávam ? Možno. Z časti áno. Z druhej časti verím, že každý si musí zobrať to, čo musí, bez ohľadu na to, koľko padá a schytáva rán, aby neskôr porozumel a poučil sa.

To, že ja viem, čo musím urobiť, ešte neznamená, že nadišiel môj čas. Toto je moja osobná vec, ktorú musím bez zásahu iných a tlačenia urobiť sama. Len tak nájdem vyslobodenie. Ak viem, že mám pri sebe ľudí, na ktorých mi skutočne záleží, je to skôr opora, nie niekto, kto je skôr pre mňa predurčený mi pomôcť, ten musí sebe.

Aj čas má svoj čas, pozrime sa, koľko už funguje.

Panika.
Chuť utekať.
Zachrániť sa.
Kričať.
Búchať.
Paralyzované telo.

To bola pre mňa vždy tma. A tým pre mňa je Nicolas. Musím nabrať odvahu, iste, že ešte budem padať, zlyhávať a všetko možné, ale tam, kde je náš strach, je zmysel a dôvod, pre ktorý to je alebo sa to deje, nejaký hlúpy minulý život, pri ktorom sme zlyhali.

Vždy, keď idem spať, musím mať zapnuté svetlo. Spočiatku to Nicovi nevadilo. Smial sa. Nerobil si žarty, prišlo mu to zlaté a milo ma podpichoval.

Ako čas išiel a z neho sa stával tyran, tiež uznal, že bude vtipné, ak ma nechá po tme. Nechával ma zatvorenú v tmavej miestnosti aj hodiny, občas na mňa aj zabúdal.

Takže ja sama musím prísť na to, v čom je a bol môj problém, prečo sa moje veci uberajú týmto smerom a vyriešiť to. Budem vám liezť na nervy, to iste. V niektorých očiach budem neschopná, niekto, kto sa nevie ubrániť. Pokojne. Len tak ďalej. To sú vaše pocity, ktorým môžem porozumieť, pretože to nie je tak, že si naozaj vyberáme to, do koho sa zamilujeme a pri daných situáciách vieme naisto ako budeme reagovať.

,,Áno, to máš pravdu. Hľadá. Rozhodla som sa, že od nej konečne odídem a moja kapitola začne niekde ďaleko. Nie je to super ?"

Spýtala sa nadšená Ronnie a chytila Trexlera za ruku. Vlastne, nechytila. Zdrapla ho a prudko potiahla k sebe, nadšená ako snáď ešte nikdy.

Nová spoločnosť nenahradí Ronnie. Ak by nájom nebol drahý, ak by som mala niečo našetrené, kúpim si niečo malé a rovanko ako ona, aj moje kroky by viedli za novou, čistou kapitolou.

Síce by to nebolo ďaleko kvôli škole, ale bolo by to ďalej od Nica, čo by znamenalo, že si síce riadne zavarím, ale po čase by jeho kroky viedli inam.

Potrebuje mať, vlastniť dievča, ktoré mu bude nablízku vždy, ak bude chcieť, ak bude treba alebo ju bude potrebovať na čokoľvek.

,,Ale najprv jej niekoho nájdem až potom odídem."

Chcela som sa usmiať. Úprimne, s láskou a dôverou, ale nešlo to. Nestislo sa mi srdce, nepocítila som absolútne nič aj cez to, že je to osoba, ktorá mi vyletí z rúk, pretože dočasne a občas, sa stávala mojím vlastným dieťaťom, ktoré pri nej bolo vždy, ak jej bolo zle, trápili ju zuby alebo len potrebovala prebaliť či ísť k doktorovi.

Trexler mlčal a ďalej kráčal. Nechal, aby sa naňho Ron tisla a dovolil, aby sa ho držala a chcel, aby to robila.

Nebála sa.
Predstierala to.
A bola a je skvelá herečka. A nechala, aby si Trexler myslel, že jej to pomáha, že ak by chcela, zaútočí aj na vŕzgajúcu skrinku.

Cítil sa ako ochranár. Nezvyšovalo mu to ego, neusmieval sa. Nemusím ho poznať, aby som to vedela.

Je to jednoducho chalan, ktorý sa s vami vyspí, na druhý deň vám zavolá alebo nechá odkaz. Nebude sa s vami zahrávať, ak to skutočne nechcete a hneď viete, čo môžete očakávať. Zároveň to však nie je tak, že je iba jeho chyba to, ako sa voči vám zachová, správne ? Ste na to dvaja, nie len jeden. Mne trvalo dlho si uvedomiť, že to, ako sa k vám muž chová, nie len jeho chyba.

,,Akonáhle vstúpime dnu, do dverí naproti, všetko sa udeje príliš rýchlo. Drž sa svojej sestry a nepúšťaj sa jej."

Skôr ako som sa mohla pripraviť a zhlboka sa nadýchnuť a následne prikývnuť, naklonil sa ku mne.

Bol taký vysoký a musel sa tak veľmi prehnúť, až som sa bála, že sa zlomí na dve polovice alebo ho sekne.

,,Dnes budem držať oči len na tebe."