Boxing Heart

||Bolesť||

,,Ukážem ti ako sa chlapi správajú k štetkám, ktoré sú namaľované rovnako ako ty."

Možno v inom svete, iná Francis, je viac sebavedomá, odvážna a svojrázna.

Určite niekde tam vonku pobehuje, šťastne sa usmieva a ľudia ju obdivujú. Alebo nemusia, na tom v živote nezáleží, len chce, aby ju ľudia videli ako silnú ženu a cítili, že dokáže bojovať a má vlastnosti, ktoré chce, aby ľudia vnímali.

Na svete je prísliš veľa ľudí. Každý z nás musí mať identickú dvojičku, tú svoju druhú dušu, ktorá sa má lepšie ako my. Čiastočne tomu verím, pretože nemôžem uveriť, že naozaj nie svet vyrovnaný. Odmietam tomu veriť.

A možno práve v tom svete, spoločne s ďalším Nicom, je práve ona tá, ktorá mu robí peklo. Alebo je s ním aspoň šťastná.

,,Máš poslúchať, Francis. Musíš byť potrestaná."

Prišuchol si moje telo ešte bližšie k sebe a zdrapil ma za prso tak silno až som od bolesti zalapala po dychu a následne vykríkla.

Tak moc hlasno až ma výkrik zabolel v krku a slzy si znova našli cestu von.

,,Nico, prosím, prestaň," zamrnčala som chrapľavo. Krk pálil, pekelne bolel a od nátlaku hrče, ktorá sa v ňom vytvorila, sa dýchalo ťažšie.

Pokrútil hlavou a naďalej mi bolestivo drvil prso, ktoré začalo chytať fialovú farbu. A v tejto chvíli nedokážem porozumieť ako niečo, čo je pre mňa vzrušujúce a dokáže vo mne vyvolať slasť, môže zároveň tak bolestivo a kruto bolieť, ak sa niekto rozhodne použiť svoju silu. Ako je možné, že časť, ktorá spôsobuje niečo príjemné, dôkáže byť zároveň taká bolestivá ?

,,Myslíš, že so mnou môžeš vyjebávať, Francis ? Myslíš si, že som hlúpy idiot, ktorému chýba rozum ?"

Díval sa na mňa ako zabijak, ktorého som prezradila polícii. Jeho červená tvár vyzerala, že čoskoro vybuchne a oči sú zúfalé po odpovedi a vyhľadávajú násilie.

Nikdy som ho nevidela takého nahnevaného, červeného a nikdy sa netváril ako zabijak a psychopat zároveň.

,,Odpovedaj !"

Akonáhle som pokrútila hlavou, slzy vypadli z očí a našli si cestu rovno do mojich otvorených úst.

Od bolesti boli otvorené a chytali vzduch, ktorý som potrebovala tak ako ešte nikdy v živote.

,,Takto to nenechám. Musíš vedieť, kto je tvoj pán. Si ako môj pes, Francis. Pes, ktorý nešteká a nežerie zo zeme. Otoč sa. Hneď."

Neviem, kde sa to zobralo. Neviem, odkiaľ to prišlo. Ten pocit. Ale náhle som vedela, čo sa chystá urobiť. A akonáhle si začal rozopínať zips, uvedomila som si, že nech to prišlo odkiaľkoľvek, bolo to varovanie. Bola to intuícia, ktorá nás varuje pred nebezpečenstvom a ktorej by sme mali dôverovať, pretože tá najlepšie vie, čo sa nám môže stať.

Preto, ak sa ozve, naozaj by sme ju nemali odmietať alebo hádať, čo môže byť správna odpoveď.

,,Nie, nie.."

Spanikárila som a využila možnosť. Put zachrániť svoj zadok pred znásilnením aj napriek tomu, že je to môj partnerom, ma poháňal vpred. Lebo nie je proste nie. Jeho cieľ aj význam je jasný a obaja to veľmi dobre vieme. Nie je proste nie. Sex musí byť dobrovoľní, obaja musia súhlasiť. Mojou povinnosťou nie je držať mu, ak to nechcem. Mám právo odmietnuť rovnako ako on ma právo zase kedykoľvek odmietnuť mňa, povedať, že nemá chuť lebo ma ťažký deň alebo čokoľvek iné.

Vždy mu prísliš dlho trvalo pokiaľ si stiahol nohavice,  rozopne opasok a gombík.

Vždy bol do toho natoľko ponorený až zabúdal na čas a aj to malé vruženie, ktoré medzi nami bolo, náhle odpadlo. Ale bola som to ja, ktorá vždy dostala facku. Bol nahnevaný na mňa akoby som mohla za to, že nedokáže byť rýchly a bola tá, ktorá zničila našu atmosféru.