Boxing Heart

||Uhni skôr ako ti vrazím||

Jeho výraz bol vážny rovnako ako jeho oči. Chcela som prikývnuť, aby vedel, že mu verím a rozumiem jeho slovám, neprechádzajú len okolo mňa. Ale úprimne, nebola som ničoho schopná.

Nikto sa o mňa príliš nezaujímal. Spočiatku áno, hlavne rodičia. Bola som ich prvé dieťa a dostávala toľko lásky až z toho iným mohlo prísť zle. Kamarátky mi závideli za to, akú skvelú matku mám.

Hneď po tom, čo sa všaknarodila Ronnie, sa všetko zničilo. Stále som bola prvá, to áno, ale už to nebolo podstatné. Dostávala všetko, čo som dostávala ja. Niekedy toho dostáva viac ako bolo nutné alebo potrebné a to všetko z časti určovalo jej povahu, nebola medzi mnou a ňou férovosť.

Uvedomila som si, že to, či ste druhý alebo prvý, nezáleží od vás. To všetko určujú rodičia.

Zrazu som sa cítila presne tak ako sa cítili moje kamarátky a dostatočne ich chápala. Občas sa stávalo, že som k Ronnie bola hnusná a robievala jej zle, ale následne sa cítila ešte horšie, preto som sa uzatvorila a ľuďom to neprišlo postatné.

Pretože to, že mi zakaždým odpustila moje správanie, pre mňa bolo ešte ťažšie. Bolelo by ma nemej, ak mi povie, že ma nechce a neodpustí mi, pretože ma to plné právo.

Po niekoľkých rokoch sa začal o mňa zaujímať Nico a mne to prišlo ako dar od boha. Akási náhrada. Čas ukázal, že to bol diabol. Čo je možno tiež ako dar, pripomienka, že mám vidieť to, čo nevidím. Nikdy som nebola sama a vždy tu boli rodičia pre obe, nie len pre jednu, len im vždy dokazovala, že ich nepotrebujem.

,,Práve sa dotýkaš mojej priateľky, Rex. Uvedomuješ si, že môžeš prísť o svoje gule ?"

Trexler sa nezasmial. Stále sa díval na mňa a dával mi čas, aby som mu mohla všetko povedať. Trvalo to príliš dlho, ale nakoniec pochopil, že mu nič nepoviem.

Jeho oči, ktoré ma nabádali, aby som mu dôverovala a všetko povedala, sa zmenili na kameň.

Nútene sa zasmial a zložil z mojej tváre ruky, ale stále bol dostatočne blízko. Dostatočne na to, aby jeho teplo prechádzalo do môjho tela a dostatočne na to, aby môj nos zachytával jeho vôňu.

,,Tvoja priateľka priťahuje moju pozornosť."

Nepoznám ho dostatočne na to, aby som vedela, čo myslí vážne a čo nie. Jeho hlas je stále rovnaký. Stále rovnako ukľudnujúci a mužský. Tí, čo ho poznajú dlhšie, ho poznajú a vedia, kedy žartuje. Pre mňa je nezmapovaný cieľ a mapa.

Nico mlčal. Ale to len preto, pretože vtipom ťažko chápe pokiaľ ich on sám nepovie. Nereaguje na podpichovanie, na nič, čo nie je spojené so mnou.

Vie byť okúzľujúci len vtedy, keď skutočne chce.

,,Už nechcem žiadnu malú oslavu. Odveziem Francis domov."

Nico sa zasmial a pristúpil bližšie, rovno do kuchyne a moje telo sa ihneď naplo, začalo reagovať. Vaše telo reaguje na rôzne podnety. A môj podnet je Nico.

Trexler, ktorý to cítil, pozrel dolu na mňa a zadíval sa skúmavým, hlbokým pohľadom. Následne sa zadíval na Nica a znova na mňa.

,,Nemáš rád oslavy a zrazu, keď sa o ňu jedná, rozhodneš sa, že ju nechceš ? Kedysi s tebou bola väčšia zábava."

Nico sa zasmial, neveriacky pokrútil hlavou, ale pokračoval.

,,Okej, ser na to. Je to moja baba a keďže je moja, prirodzene, o jej odvoz sa musím postarať ja. Tak, zlato.."

Natiahol ku mne ruku, ale moje napnuté telo mi nedovolilo sa pohnúť. Najmä, ak je pod dohľadom, je zrazu ťažké určiť, čo mám urobiť.

Ale Nico neznáša čakanie. A každá minúta, hlavne tá jeho, niečo stojí.
Či chcem alebo nie, či chce moje telo alebo nie, musím/musíme ísť.

Pohla som sa vpred, ale niečo ma chytilo za košeľu a zastavilo. Nie prudko ani náhle, tak zľakla ako sa len dá.

,,Chcel som, aby tu bola, preto tu je. Uhni Nicolas. Uhni skôr ako ti vrazím."

Potiahol ma za košeľu k sebe a môj chrbát vrazil do jeho hrude. Nechcela som sa pozrieť na svojho priateľa. Strach mi nedovoľoval.

,,Na zápase ti vrazili do gul ? Správaš sa ako pako, ktorý si nevrzol vyše roka. Daj mi ju."

Daj mi ju.
Stále ma berie ako vec. A nič ten fakt nezmení.

Bojí sa, že ak s ním pôjdem, všetko poviem. Akoby som mohla ? Až príliš to znie ľahko a až príliš sa bojím následkov. Následok nie je len medzi mnou a Nicom, zrazu sa to začne dopadať na každého jedného v našich životoch.

Trexler ma jemne, ba nežne postrčil dopredu a aby som mohla prejsť, strčil do svojho najlepšieho kamaráta.

Oh.. toto nedopadne dobre. Pre mňa nie.

Než som sa mohla stihnúť rozlúčiť s Dinnerom, skôr ako vôbec stihol ku mne pribehnúť, ocitla som sa na chodbe.

Trexler zabuchol dvere, znova ma chytil za košeľu a ťahal ma za sebou. Cez celú chodbu, dolu schodmi až von na parkovisko.

,,Čo si oslavoval ?"

Spýtala som sa potichu. Môj krk bol suchý a stiahnutý.

,,Nakopal som riť najväčšiemu súperovi. Jeho taktikou je útočiť na hruď, brucho a krk. Dal som mu vedieť, aký zasratý hajzel to je, keď sa zníži na takú podlosť."

Preto nemal na tvári ani jednu známku po boji.

Ten fakt, že sa nedávno pobil a teraz ma drží a ťahá ma so sebou do auta, ma donútil, aby som vytrhla jeho ruku z mojej košele.

,,Nechcem ísť s tebou," povedala som znova potichu, snáď ešte potichšie.

Trexler si vzdychol a oprel sa o svoje auto, dívajúc sa na mňa.

,,Zlato, neznášam oslavy. Chcel som ju, aby som sa s tebou mohol porozprávať. A teraz, keď viem, že mi nič nepovieš , nemá zmysel, aby si tam ďalej ostávala. Prosím, veľmi ťa prosím, nechaj, aby som ťa odviezol domov. Som unavený a nepripúšťam, aby išiel niekto iný okrem mňa. Dinner je spitý, Nico príde o ruky a ten ďalší pako je zhúlený. A dopekla, o to vôbec nejde. Proste to chcem byť ja. Bodka. Padaj to toho zasratého auta skôr ako ťa posadím na svoje kolená a budem tak šoférovať."