Boxing Heart

||Okej,okej||

Trexlerova radosť z víťazstva na mňa pôsobila zvláštnou silou. Nútila ma usmievať sa aj cez to, že zo všetkých ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na zápas, som ja jediná nemala taký pôžitok ako oni.

A ja som sa naozaj snažila potlačiť úsmev, bojovala s ním a nechcela cítiť voči situácií radosť, ak vezmem do úvahy, že nemusím byť boxer a aj napriek tomu schytávam rany.

Radovali sa, povzbudzovali, tešili. Aj Ronnie, ktorá po celý čas vrážala do môjho tela a narúšala môj osobný priestor.

Nikdy som ju nevidela takú živú, šťastnú a bezstarostnú. Povedala by som, že to bol možno fakt, prečo sa moje ústa rozhodli usmievať, ale neviem či by som klamala samú seba alebo vo všeobecnosti.

Pretože akonáhle Trexler vyhral o pozrel na mňa, vybuchli vo mne aj emócie, o ktorých moja duša, telo a srdce nemali ani páru. Nevedeli, že existujú alebo môžu existovať.

Moje telo reagovalo aj na jeho spotenú, červenú tvár, na ťažké dýchanie a dokonca aj na spotené, dobité telo. Zašla som tak ďaleko a sledovala ako kvapky potu stekajú dolu po jeho tele.

Jeho oči dávali vedieť, že to, čo som mala šancu vidieť, nebolo všetko. A ak sa mu rozhodnem dôverovať, ukáže mi všetko zo seba, všetko, čo dokáže a odhalí aj skryté. To je klamstvo, v tomto bode mu nedôverujem, pretože si to môže myslieť, ale nikdy tak nemusí urobiť.

A ja som rozhodne ten typ človeka, ktorý nemá názor. Svoj vlastný na veci ako ich beriem, to áno, samozrejme, že mám a budem si stať za tým, pretože to vychádza zo mňa a mám naň právo.

Myslím si však, že som ľahko ovplyvniteľný človek, je preto pre mňa ľahšie nemať vôbec žiadny názor na konkrétnu situáciu, pretože iný má môže ľahko ovplyvniť, nerada za niečo hlasujem alebo ak si nejaká vec vyžaduje rozbor alebo analýzu, niekto mi povie, že je na mne ako to vnímam alebo si to vezmem, automaticky sa uzavriem a je ľahké to ignorovať, aby som nezachádzala príliš ďaleko vo veciach, ktoré sa ma netýkajú, nevybudovala nezmyselnú závislosť a nevidela veci tak ako vôbec nie sú, využívala skôr zdravý pohľad a rozum. A áno, stále dokážem cítiť ako ma to k nemu ťahá aj napriek tomu ako môžem rozumieť.

Pretože viem, aké to je byť do niečoho nezdravo ponorená a zároveň rozumieť, aké to je nezdravé, viem, že mám zdravý rozum, ktorý zrazu absolútne nefunguje, uvedomujúc si racionálnu stránku. A nie, týmto nenarážam na svoj vzťah.

A rozhodne viem, aké je ľahké si myslieť, že to, čo vidíme, dáva zmysel, pravdu a zrazu sa celá naša pozorovať dokáže vidieť to, čo si myslíme, že je pravda, myslíme si, že to zapadá do línie a procesu a to do takej miery až to začína presahovať naše vlastné názory, opak toho, čo cítime a vravíme si.

A ja naozaj neznášam boj sama so sebou, ktorý musím bojovať pre nič.

Výhra išla bokom a bol zameraný na mne, snažím sa v sebe zablokovať pocit, že to, čo mi dáva, si neuvedomuje, nemám si to brať osobne a naozaj veriť tomu, o čom nevie, že z neho vyžaruje.

Jeho oči sú výhradne na mne, čo vo mne spôsobovalo niečo nepoznané, niečo, čo bolo ťažké vydržať, ale nie natoľko, aby som odhalila svoje pocity. Nedám ich niekomu, u koho nemám rozobraté jeho vlastné, ktoré dokážem vnímať, nepoznám jeho reč tela, ktoré mi môže napovedať to, čo mi on nepovie alebo si myslí.

Držal na mne pohľad viac ako bolo nutné alebo potrebné. Obaja sme vedeli, že sa práve v tento chvíli medzi nami niečo deje. Boj.

Nakoniec vyčaril široký úsmev. Skutočný, pyšný a šťastný. Akoby nakopal celý Olymp len jednou nohou bez akejkoľvek námahy. A to mi dáva vedieť, že vo mne tiež vidí niečo, o čom neviem, že tam naozaj je.

Akoby porazil každý zlý protiklad v hrdinských filmov a stal sa jedným, tým dobrým a jedinečným, dokonca obdivovaným.

A keď vypustil veselý, úprimný úsmev, moje ústa sa pripojili a začala som tlieskať viac ako na vystúpeniach, v ktorých vystupovala Ronnie ako mladšia.

,,Musíš prísť na ďalší jeho zápas. To, čo si videla teraz.. dopekla, dievča, to nebolo nič. Ten najväčší zápas všetkých zápasov ešte len čaká. A ako vidíš, Trex doň vkĺzol ako do mokrej, pekelne mokrej v.."

Oh, nie, to nie..

,,Nie, Ronnie. Ani nepokračuj, prosím. Som tvoja staršia sestra, nie kamarátka, s ktorou sa môžeš deliť o detaily. Niektoré veci treba držať výhradne u seba, jasné ?"

Mykla plecom, následne šťastne vyskočila a rozbehla sa za Trexlerom, ktorý kráčal našim smerom. Sprievod mu robil hlasný krik, ešte stále búrlivý potlesk a smiech z každej strany.

Díval sa na ňu s hlavou vbok, s vlasami nalepenými po celej tvári, spod dlhých mihalníc a na perách úsmev. Počas toho ako k nemu bežala, dával si dolu boxerské rukavice.

A v momente, kedy naňho skočila a nalepila svoje telo na to jeho mokré a nahé, už ich mal dole ju vo svojom náručí.

A potom som tu ja.
V sestrinom oblečení, ktoré vybrala ona, tak namaľovaná, že ak by ma videl Nico, schytala by to som rovno pred všetkými.
Jediný osamelý človek.
Stojaca uprostred radostného davu.

Nie je možnosť ani uniknúť, odísť preč. Šofér sa bozkáva s mojou sestrou a usmieva sa do bozku, šťastný. Tak šťastný, akého som ho ešte nikdy nevidela.

,,Mali by sme to oslaviť !"

S trápnym smiechom som pokrútila hlavou. Prečo zo mňa vyšiel, nevedno. Veci, o ktorých nemáte páru, význam, pomenovanie ani nemajú zmysel, čím sa nedajú vysvetliť, proste občas nič hlbšie neskrývajú. A možno predsa, v detailoch je najväčšia sila, skutočný zmysel. Niečo, čoho sa môžeme chytiť, odpovede, ktoré sa hľadajú vraj ťažko, a to práve preto, lebo si ich nikto nevšíma, nedáva im pozornosť.

Pretože aj môj trápny smiech prezrádza niečo oveľa viac. Nie je spôsobený tým, ako momentálne vyzerám a že som uprostred ľudí sama.

,,Rada by som sa vrátila domov, ak nevadí. Zajtra je škola. A to je miesto, kam ty ideš tiež."

Ronnie zamrnčala a zavesila sa na Trexlera akoby bola presne to, čo vyhral. Namiesto pohára vyhral moju malú sestru, ktorá ma v hlave všetko okrem povinností, ktoré treba dodržať ak chceme mať to, o čo žiadame, chceme alebo aby sme sa dostali tak, kam potrebujeme.

,,Fran, prosím, aspoň teraz sa prestaň správať ako moja mama a poďme sa zabaviť. Buď staršia sestra, ktorá dopraje tej mladšej aspoň trošku, trošilinku zábavy."

Aby dostala to, čo chce, tentoraz som bola ja tá, na ktorú za zavesila.

,,Prosím, prosím."

Keďže už vedela, že som spolovice nalomená, začala ma bozkávať po celej tvári a prosiť ďalej.

,,Oh, okej, okej," povedala som zo smiechom a nevedome zbehla pohľadom po Trexlerovi, ktorý sa díval znova na mňa. V jeho očiach som bola výhra ja. A to tiež môže byť pekné klamstvo.