Boxing Heart

||Únava||

Trexler

Podľa témy na hodine psychológie sa rozhodujem či zostanem doma alebo v byte.

Neviem, aká téma sa bude preberať dnes. Vždy som to vedel, dával pozor. Práve pre to hlúpe rozhodovanie, ktoré ma skôr či neskôr, iste, dostane do veľkého, mizerného problému.

Dnešok bol iný, čo ma, dopekla, privádza do úzkych, ale zároveň mi dáva do tela kopec energie a akési posraté šťastie.

Akonáhle som sa prebudil a uvidel, koľko je hodín, úsmev, ktorý sa preťahol mojou tvárou, bol zvláštny. Neviem, odkiaľ sa vzal, ale nutkanie kopnúť sa do vlastného zadku alebo vraziť do steny, bolo silné, ale nie natoľko, aby sa moje zasraté kútiky prestali usmievať.

V mojom tele sa odporovali dve strany. Pekelne spolu bojovali, robili ma zmäteného a strateného.

Obliekol som sa, upravil vlasy, uvažujúc, že sa ostrihám, čo ma zmiatlo ešte viac, navoňal sa ako v posranej drogérií, kde skúšate testery zdarma - moja sestra je profík v tom, aby dávala vedieť, že zadarmo môžete pekelne zapáchať - umyl zuby, zatvoril dvere od bytu a kráčal na prednášku.

V rekordnom čase. Ráno vždy vstanem, pozriem sa do nohavíc na svojho kamaráta, usmejem sa naňho, prípadne ho pozdravím, pätnásť minút stojím opretý o dvere svojej izby, kde zívam a pretieram si oči. A potom príde čas na prípravu.

A tá príprava trvá pekelne dlho, vzhľadom k tomu, že ja a ani môj vták, nie sme ranné vtáčatá a sme radšej, keď sa spolu prehadzujeme v posteli. A sme ešte radšej, keď nestojí a drží si odstup. Lenže, prirodzene, to nie je možné.

Avšak, akonáhle som vstúpil do prednáškovej miestnosti, môj duch sa vrátil do môjho tela, prevzal kontrolu a nerozumel, prečo bojoval a bol zmätený, uznal, že mier je presne to, čo chce.

Žiadny zmätok.
Žiaden pocit, akoby som bol uväznení v cudzom tele, nad ktorým nemám kontrolu.

Sedela tam.

Presne tam, na svojom mieste. Aj keď ležiaca na stole a jej hlasné odfukovanie bolo počuť pri dvere, medzi ktorými stojím.

Nebolo to ako z romantického filmu, kde si určite želá, aby zaujala pozornosť scénou, ktorá pôsobí milo a rozkošne, ale úprimne, sú to sračky pre ženy, spí na stole v realite, medzi ľuďmi, ktorí ju sledujú.

Už som rozumel, v momente, v ktorom ju moje oči zahliadli, prečo sa moje typické ráno prevrátilo hore nohami.

Kráčal som vpred pomaly, ale moje celé telo kričalo, aby som neblbol a rozutekal sa. Aby sa moje nohy aj zlomili, ak to bude potrebné. A ak to bude nutné, kľudne nech si rozbijem aj ksicht. Ale nech už tam, kurva, som.

,,Keby viem, že ťa uvidím polomŕtvu, prinesiem dva litre kávy alebo pozvánku na vlastný pohreb."

To posledné nebolo úplne to, čo som chcel povedať, naozaj .. fakt, ale prisahám, otvoriť ústa pred človekom, vďaka ktorému ste ráno nepozdravil svoj penis ako zvyčajne ? Dobre, toto stále nie je úplne v poriadku, ale ako sa zdá, robiť zo mňa hlupáka jej ide príliš ľahko.

Zamrnčala, čo ma rozosmialo a odsunul si stoličku, na ktorú si sadol môj zadok.

Vlasy zakrývali jej tvár, čo bolo plus pre mňa. A sakra, aj mínus. Presne kvôli tej tvári som zo seba ráno robil hlupáka a myslel si, že bude fajn, ak na seba najebem viac voňavky, z ktorej sa mi zdvíha žalúdok a bude ešte lepšie, ak sa ostrihám.

Sračky, len sa skús ostrihať a uvidíš, ako žena bude reagovať.

,,Ťažký večer ?"

Spýtal som sa, nakláňajuc sa k nej, nenápadne čuchajúc jej vlasy, čo zo mňa robí ešte väčšieho magora, ak to vôbec ide. No už pravdepodobne nejde, pretože toto ráno excelujem.

Zasratá vanilka.
Ako mamine vanilkové rolky, ktoré sa na našom nedeľnom obednom stole vyparili skôr ako môj otec, ktorý mal oveľa, oveľa väčší dôvod to urobiť.
Hajzel.

,,Tvoja sestra ma rozhodne v sebe viac energie ako dieťa v skákajúcom hrade," ozvala sa ospalo, prešla si po unavenej tvári a otočila ešte ospalejšie oči mojím smerom. A potom vyčarila najpomalší a najkrajší úsmev na mojom tele cez prižmúrené oči.

Dopekla.
Seriózne.
Dopekla.
Kurva.

Aj cez to, že sa moje srdce stislo a na krátky moment som pocítil obrovskú ľútosť, je krásna ako samotné peklo a to bolo to jediné, čo môj hlúpy mozog dokázal riešiť.

,,Prepáč. Ak chceš, zoberiem ju k sebe."

Chystal som sa jej dotknúť, moje prsty boli pár centimetrov od jej tvári, ale zrazu ju prudko zdvihla, narovnala telo a hlasno vykríkla "nie !"

Zažmurkal som, prekvapený jej reakciou, na čo sa jej uvoľnili plecia a hodila zasrato smutný pohľad, z ktorého ma zabolelo celé telo.

Hej, v poriadku, myslím, že dnes budem ja ten, kto bude potrebovať pozvánku na vlastný skurvený pohreb.

,,Prepáč.. ja len.. som unavená."

Iste, a ja len málo hlúpy.