Boxing Heart

||Pravidlá||

,,Šieste pravidlo, Francis."

Počas našich začiatokov, ktoré boli naozaj skvelé, áno, nebudem klamať, boli skvelé, by mi nikdy nenapadlo, že jeho hlas, chladný a hnusný, mi bude pripomínať hada, ktorého sledujem počas toho ako sa vyzlieka z kože.

A ja naozaj nemám rada hadov, sú mi nepríjemní, robia z mojich vnútornosti tesno zároveň sa mi zvierajú a nútia ma hýbať sa na mieste. A ak príde na to, deje sa to so všetkým vodným druhom a hlbokou vodou a vyvoláva to vo mne aj more. Toto všetko pre mňa je môj vlastný priateľ.

Ale tak to býva v reálnom živote. Nie ako v rozprávkach a vo filmoch. Vo filmoch a rozprávkach, ktoré nám dávajú nádej, že dobro skutočne víťazí nad zlom a všetko sa na dobré obráti. Hovno. Tomu naozaj neverím. Zlé veci tu budú vždy, len sa s nimi musíme naučiť žiť, vysporiadať alebo ich ignorovať či s nimi bojovať. Naozaj verím, že zlo ma oveľa väčšiu silu. Nie je možné, naozaj to necítim, aby dobro malo v sebe oveľa väčšiu silu. Vidíte ? Sila je sila alebo dobro má silu ? To si ani trochu neprotirečí ? Skôr mi to dáva vedieť, že tu bude vždy len boj a postavanie, nič iné.

Spočiatku sa zdá byť všetko v poriadku - začiatok. A aj je. Priebeh či skôr stred, je búrlivý, strašný, ničí všetko naokolo a každého. A potom príde koniec, ktorí roztopí srdce, zahreje ho a spevní, pretože počas celého priebehu je totálne zdevastované. A všade je to. V knihách, v rozprávkach, vo filmoch či seriáloch.

Skutočne existujú konce. Rôzneho typu a nikdy nevieme, ktorú písanú stránku Epilogu budeme mať my. Lebo iste, aj my dostaneme svoj koniec, ale v hĺbke svojej duše neverím, že bude šťastný, pretože v živote nebudeš. Jednoducho nie, aj princ či kráľ majú svoje problémy, bohatí tiež neustále riešia tie svoje, príde len koniec, v ktorom zomrieme. Pokoj, toto je môj názor a ten patrí mne, správne ? Tvoj je tvoj, na ňom záleží. Nenúkam ti svoj pohľad ani ten môj názor. Si to, čomu sám veríš.

Aj cez to, že sú všetky knihy aj filmy sú na jedno kopyto, dívame sa na ne a čítame ich. Pretože vieme, že celý dej sa bude riešiť hodinu a pol a nasleduje šťastný koniec. Bodka. Dookola to isté, všetko rovnaké filmy a pozrime sa na seba, ani neuvedomuje, že stále dokážeme pozerať to, čo sme videli celý život, len sa menia postavy a ich mená. A áno, aj knihy sa do toho delia.

Aj dráma, horor a dokonca aj trilery nám už ponúkajú šťastné konce. Vážne ešte aj horor, kde akurát prežije tá, ktorá nám v podstate od začiatku liezla na nervy tým, ako sa nepríjemne snažila pôsobiť tvrdo ?

Akoby sa scenáristi aj autori báli, že ak všetkých vyvraždia alebo zabijú knižných hrdinov, kniha by nebola predávaná a film vysoko hodnotený.

Čo je pravda. Nech hovoríme alebo píšeme čokoľvek, my ľudia v skutočnosti lipneme na šťastných koncoch viac ako na tých svojich. Tam sa totiž práve preto ponárame, hľadáme únik.

A nech ten môj prináša čokoľvek, neurobí ma to nikdy šťastnou. Pretože ako môže horor skončiť šťastne, ak bojovali o život a počas neho strácali blízkych ? Vážne budem bojovať o svoj život, ak viem, že už nikdy nebudem rovnaká a všetci moji blízki nežijú ?

Hej, hej, pozri, ja viem, je to film, čo riešim ? Čo iné robiť, ak nepozerať film alebo nečítať ? Pozri, nie je to tak, že sa naďalej nedívam na filmy a nečítam knihy. Poukazujem na to, čo vidím, koniec.

Prežije hlavný hrdina, šťastný, že prežil, premožil krutého zabijáka, ale pointa je, že dôvod šťastia nemáš, pretože priebeh ťa ničil dosť na to, aby si mohol byť viac šťastný. A horor by mal byť práve skutočný život.

,,Ja čakám."

Ak by som mohla uhnúť pohľadom, urobím to. Ak by som presvedčila Ronnie aby zostala, urobila by som to.

,,Nemalovať sa ako kurva z lacného baru."

Neviem, kto je slabší.
Či môj hlas alebo ja.
Ak sme obaja, potom sme slabší ako zhorená zapálka.

,,Pravidlá sú kurva na to, aby sa dodržiavali !"

Skríkol a buchol do steny vedľa neho. Tak silno až v jeho ruke niečo puklo. Tak silno až sa kachlička prilepená na stene pohla.

,,Sú na tomto prekliatom svete na to, aby všetko fungovalo. Aby fungovalo všetko to, čo má. Dopekla, myslíš si, že si viac ako pravidlá, keď ich nedodržuješ ?"

Strach ochromil celú moju myseľ.
Strach zablokoval môj mozog.
Strach roztriasol moje nohy, nahnal mi slzy do očí a rozbúchal srdce.

Tak pekelne moc a bolestivo, až strach, že sa mi zlomia rebrá, bol silnejší ako ten prvotný.

Namiesto toho, aby som čokoľvek povedala, začala sa hýbať alebo dokonca sa začala ospravedlňovať, plakala som.

Faktor, ktorý Nica vždy naštve.

Rozbehol sa ku mne ako hráč futbalu, ja som bola voľná lopta a čím skôr ma dostane alebo chytí, tým lepšie pre jeho tím.

Ale namiesto toho, aby ma chytil, zdrapil moje vlasy a ako kráčal rozbehnutý ďalej a ja spoločne s ním, do pol pása prehnutá a s vlasami v zovretej päste, potláčajúc bolestný výkrik, ktorý mi dral hrdlo.

Nech už to akokoľvek zábavne vyzerá alebo predstava je, pocit je ďaleko iný. Pretože nebudem klamať, prečítať si toto v knihe, možno sa naozaj zasmejem.

Hodil ma ako bowlingovú guľu a môj chrbát rozrazil dvere od mojej izby a ja som dopadla na zem ako odpad, čím mi znova naznačil, že ním skutočne som.

,,Prosím, dosť," ozvala som sa napoly mrnčiac, napoly s plačom, so štipkou kriku.

Hlava mi horela, hrbát tiež a do očí sa mi dostala riasenka zmiešaná so slzami a štípalo to tak veľmi až som zabudla, prečo vlastne plačem.

,,Ak v práci nedodržíš pravidlo, vyhodia ťa. Ty si nedodržala to svoje. Čím ťa rovnako čaká trest."

Pokrútila som hlavou, cítiac ako mi tečie z nosa rovno do úst.

Vytriasol z ruky chumáč mojich hlasov a skôr ako som sa s nimi mohla rozlúčiť, vediac, že budem znova ostrihaná, zdrapil ma za nohu a potiahol k sebe.

Holý chrbát sa šúchal o podlahu a vyhrnuté tričko odhaľovalo moje prsia, ktoré sa, rovnako ako ja, približovali k nemu.

Úprimne, tento príbeh je z roku 2018 myslím, takže v tej dobe, v ktorej som to písala, dostávalo skoro všetko svoj šťastný koniec. Neviem, vzhľadom k tomu, že často filmy nepozerám ani seriály a knihy čítam už menej, či existujú iné konce, ako teda napredujú či majú rozvoj, sú to predsa nejaké tie roky, pretože keď už , skôr pozerám Ázijské , kde pokojne zabijú aj dieťa a ukážu skutočnosť takú, aká je a ak príde na ich knihy, naozaj stoja za to. A filmy či ich seriály sa potýkajú naozaj s čímkoľvek a je tam realita. Samozrejme, ak príde na iný žáner, nie romantiky. Pretože taký, aký vedia urobiť krutý film, taký vedia urobiť dokonalú romantiky. Berte teda názor s rezervou a to aj napriek tomu, že si za ním stále stojím.