Boxing Heart

||Boh mora||

Trexler splnil presne to, čo povedal. Vrátil sa skôr ako som ja mohla výjsť z kúpeľne.

Možno to bolo tým, že mi to trvalo najdlhšie za celé roky môjho sprchovania alebo tým, že sa ponáhľal. Ale niečo vo mne mi vraví, že sa mám rozhodne prikláňať k tomu druhému.

Auto nepoužíva tak často a neprišiel na ňom ani teraz. Od Ronnie viem, že sa radšej prejde alebo si zabehá. Nepodporuje autá, ale má jedno, pretože sa hodí ho mať.

Najbližšie potraviny alebo reštaurácia sú od nás päť minút chôdze, takže cestou tam si rozhodne zabehal.

,,Je v kuchyni. Robí ti niečo na večeru," ozvala sa Ronnie hneď po tom, čo som vyšla z kúpeľne a hľadala ho. Čisto nevedome lebo mi povedal, že akonáhle vyjdem, budem tu, je teda prirodzené, že chcem vedieť či naozaj dokáže urobiť to, čo vraví alebo sa dokáže snažiť urobiť čokoľvek.

Ozve sa prirodzene, dáva mi to vedieť, čo čokoľvek sa medzi mnou a Trexlerom deje, z jej pohľadu sa to vníma ako záujem niekoho, kto chodí s jeho najlepším priateľom. Záujem niekoho, kto chodí alebo sa stýka, čokoľvek medzi sebou majú, s jej sestrou. Necíti sa ohrozená.

Krátko som prikývla, prekvapená   tým, čo pre mňa robí. A zároveň veľmi potešená a nebyť Ronnie, moje ruky by už dávno boli obkrútené okolo jeho pásu. Ako vďaku, samozrejme. Neozberajme sa všetkým a netreba vždy zachádzať do hĺbky, nie je to dobré ani zdravé.

,,Poriadne zmokol. Ale vrátil sa s takým širokým úsmevom a odhodlaním ti niečo navariť až sa nedal prehovoriť, ani utrieť a bežal do kuchyne."

Srdce mi bilo ako splašené a bolo veľmi náročné držať kútiky v stave, akom sa pravidelne, každý jeden deň, nenachádzajú.

Cit, ktorý som k nemu začala prechovávať, bol príliš silný na to, aby som dokázala sedieť. Lebo áno, ak je to stále hlboký cit, ktorý mi rozcheje srdce alebo žalúdok, nebudem sa brániť, nie je to tak, že môžem bojovať proti tomu, čo cítim, vyhýbať sa občas znamená cítiť viac a zrazu to môže byť mylný pocit. Pretože v skutočnosti sa nám možno páči tá trýznivá časť, hľadanie úniku pred konkrétnou osobou a pocit akejsi zakázanej lásky a hlavne neopätovanej, posilní niektoré časti do takej miery až možno neskôr zistím, že to láska nebola. Všetko možno pochádza od toho, nie zo skutočných citov.

A je rozhodne v poriadku niečo cítiť k priateľovi svojej kamarátky alebo svojej sestry. Pretože to naozaj nie je tak, že so svojimi pocitmi dokážeme narábať. Záleží, čo s tým urobíme, aby sme naďalej mohli tvrdiť, že je to v poriadku.

Aj ja teda potrebujem zistiť, čo cítim skôr ako môžem čokoľvek zničiť alebo sa stiahnuť.

,,Vieš, Fran.. nemysli si, že som ho zavolala ja, dobre ? Prišiel sám. Chcel to urobiť, tak to urobil. Všimol si v škole, že chýbaš, písal mi ohľadom teba sms-ky a nakoniec to nevydržal. Nie je tu kvôli mne a nevolala som ho. Hovorím ti to preto, lebo nechcem, aby si na mňa bola nahnevaná."

Čo si na Ronnie najviac cením je, že vždy nechá, kým jej sama vysvetlím veci, ktoré ma ťažia, hnevajú alebo ma ťahajú ku dnu. Či už je to v poriadku alebo nie je.

Netlačí a snaží sa vždy vyzerať nezaujato. Občas jej to naozaj vychádza. A vravím si, že herectvo máme asi v rodine.

Aj teraz sa tvárim akoby to, čo pre mňa robil a robí Trexler, so mnou nič nerobilo.

Pritom mi ide explodovať celé vnútro a trasie sa mi žalúdok tak veľmi až nedokážem udržať svoje telo pod kontrolou a trasie sa.

Ronnie sa natiahne a s tým najkrajším a najmilovanejším úsmevom ma vtiahne do objatia.

,,Vieš, niekedy mám pocit, vieš, len občas, keďže my dve sme skutočne veľmi rozdielne, že ja som tá staršia. Ale skutočne len občas."

Krátko sa zasmejem a hlavu položím na jej rameno, nasávajúc sesterskú lásku, ktorú mi dáva a ktorú z nej pociťujem.

Ronnie je svojská a je pravda, že sme rozdielne, ale každý súrodenec má v sebe niečo, čo ti na ňom vadí a naopak, niečo, za čo si rád, že to v sebe má a s tým si rozumieme.

Neexistuje dokonalé súrodenecke puto už len z princípu. Nedá sa vychádzať s niekým, s kým si každý deň, s niekým, kto má rovnakú krv, črty a zdedenú povahu. Je to v poriadku. V láske je vždy niečo, čo zároveň nedáva lásku.

,,Chýbala si mi," zašepkala a venovala mi krátky bozk na mokré slzy.

,,Aj ty mne," poviem konečne niečo pravdivé a zadržím slzy. Jej vôňa, úprimnosť, náklonnosť, láska a pocit domova ma donútili cítiť sa konečne dobre.

,,Skôr ako ochutnáš, vezmi do úvahy, že som sa naozaj snažil."

Obe zdvihneme hlavu k Trexlerovi, ktorý k nám kráčal s tanierom, pohárom vody a vidličkou.

S mokrým tričkom nalepeným na tele, nohavicami, ktoré nasiakli natoľko až sa prilepili na jeho svalnaté stehná a z vlasov mu tiekli kvapky.

Vyzeral ako Boh mora, vody a čohokoľvek, na čo si len človek pomyslí. Stelesnenie muža, ktorého chcete vlastniť, obdivovať každú sekundu a vravieť mu, že je krásny. A naozaj veľmi chcete, aby sa tak aj cítil. Cítil sa krásny.

Ktorého sa chcete každú chvíľu dotýkať, bozkávať každý centimeter jeho tváre so zatvorenými očami a potichu mu sľubovať, že jeho pehy a znamienka budute milovať aj vtedy, keď mu zvráskavnie tvár, stále s pocitom v žalúdku z toho, aký bol kedysi krásny.

A to dokonalé oko budete milovať výnimočne viac, pretože je v ňom viac ako pocitov, ktoré vo vás vyvoláva.

,,Mala si vidieť, aký špinavý prišiel. Po ceste sem zjedol ďaľšie koláče."

Vyčaroval chlapčenský úsmev a jeho oči boli také teplé a plné domova až som cítila, že ním naozaj je a patrí mne, nie mojej sestre.

,,Prepáč," zašepkal a rozjasnil sa ešte viac, čím vyzeral ako chlapček, ktorý ma silu a hravosť muža.

Položil predo mňa jedlo a kľakol si vedľa mojich nôh, s pohľadom na mne a stále výškou, ktorá by mohla dobíjať svet.

,,Zjedz, koľko budeš vládať. Čo nezješ, zjem ja."

S pocitmi už vybuchnutými a otvorenými ústami, som prikývla a dúfala, že mojich očiach neuvidí nič, čo by ho odo mňa odhnalo.