Boxing Heart

||Sladké potešenie||

Byť ponorená v myšlienkách a zabudnúť, kde sa nachádzam, mi istým spôsobom pomáha. Nie v tých zlých, kde strácam samú seba, vlastnú dušu alebo dokonca hlavu.

V tých dobrých, kde všetko dobre dopadne. Nico ma nechá, ja dokončím vysokú školu bez jediného preblému, odídem a budem si žiť vlastný život bez muža. Krásne, kým tým naozaj neprechádzam, pretože k slobode vedie cesta a niečo veľké obnáša.

Muži sú komplikácia, ktorá ťaží dole. Áno, tá komplikácia nastáva v momente, čo si ho vyberiete bez ohľadu na jeho povahu alebo toho, čoho je schopný. Lebo byť už len zamilovaní, je istý problém.

Nájdu sa momenty, kedy nás vytiahne hore, usmievame sa a sme konečne šťastný, ale potom bum. Presne ako rana, ktorá môže byť prísť kedykoľvek, úplne nečakane, sme zrazu sklamaný, nevieme, kde je problém, kde vlastne začal, možno už na samotnom začiatku, ale s láskou v očiach sme nič nevideli.

Nedokážem v sebe nájsť hodnoty, ktoré by mi dodali odvahu. Všetky zabil, udusil, kruto zbil. Nedokážem byť sebavedomá a myslieť si o sebe niečo viac, ak príde na to, nie som schopná si myslieť, že dokážem byť atraktívna aj sama pre seba. Schopná niečo dokázať, pohnúť sa ďalej a užívať si.

Kedysi všetko bolo iné. Byť obľúbenou bola hračka, akési posolstvo a inšpiráciou. V tom čase bol môj čas zameraný na vzhľad, oblečenie, párty a oslavy. Byť dokonalou a aby mi všetci závideli, bolo presne to, čo bolo mojou prioritou. Smiešne, iste, bola som dieťa, dievča, ktoré malo všetko, akosi sa čakalo, že taká budem bez ohľadu na to, akú mám skutočnú povahu. Rozmaznané dieťa, ktoré si nevideli ďaleko od nosa.

Stačilo byť pár týždňov na vysokej, stretnúť Nica a všetko sa stratilo príliš rýchlo. Tak rýchlo, akoby nič z toho kedysi vôbec nebolo. Akoby bolo zase jeho prioritou ukázať mi, že nie všetko, o čo mi išlo, malo taký význam, aký som si mysela, že má. Akoby to, že som bola vyššie znamenalo, že môžem aj spadnúť. Kedykoľvek a nečakane. Raz si hore a potom dole. Tvrdý pád na ústa, ak nečakám, že tam raz môžem doletieť a rozbiť si ich.

Obliekam sa ako dievča, ktoré nemá bohatých rodičov, drahý byt, v ktorom býva so svojou mladšou sestrou a ktoré nikdy nenakupovalo v drahých obchod každý boží deň a nemalovalo sa, nikdy nevidelo šminky.

Stačí sa pozrieť, otvoriť oči, stále dokážem byť pokrytec. A absolútne sa za to nehanbím, pretože nemám prečo, nie je to tak, že si pri narodení môžem sama vybrať to, kým budem, svoje vlastné vlastnosti a celý život sa ich budem držať.

Pretože ak ste niekoľko rokov boli niekým, čo vás čiastočne definovalo, stále to vo vás je. A vo mne, bez ohľadu na to, kto vstúpil do môjho života a zmenil ho, je stále tá osoba, ktorá žiarli a sebecky myslí na to, kým som mohla byť alebo mohla.

Pozri, naozaj to nie je niečo, za čo by mali ľudia odcudzovať alebo sa mám ja sama. Naozaj stačí otvoriť oči a uvidíš, že sme všetci pokrytci, ktorí radíme robiť niečo iné, ale sami to nerobíme. Myslíme na niečo iné a robíme niečo iné, súdime aj keď vravíme, že to nerobíme. Sme sebeckí, ak príde na naše veci a to je v poriadku lebo sú naše, to, že nedáme dieťaťu na pieskovisku našu hračku nie je niečo, za čo by nám mali rodičia nadávať, pretože je moja, patrí mi, neznamená to, že je na mne sa deliť.

A bez toho, aby sme neboli sebeckí, sa ďaleko nedostaneme. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa brániš nebyť sebeckí, vraviac si, že je to zlá vlastnosť - záleží o uhle - tým viac zo seba strácaš a čo ti zostane ? Holé ruky, zadok a tvoja budúcnosť bude mať akurát tak iba náčrt, žiadny základ.

Lebo často nie sme sebeckí pri ľuďoch, na ktorých absolútne nezáleží a ktorí nám ani s námahou nedajú to, čo do nich vložíme mi.

Kde sama som už dávno mohla byť nebyť toho neustáleho mlčania, nechávajúc ľudí si myslieť, že na to nemám, dať im všetko, ale ja nemám nič ?

Lebo nie, ja naozaj nemám a presne takto som aj dopadla. Nestála som si za svojim, nevravela svoj názor a nepresadila si nič do takej miery až neviem, kým zrazu som, čo naozaj mám, akým smerom sa ubrať a ničí ma niekto, kto ani nemusel, ale ja som to dovolila.

,,Myšlienky treba chytať, neponárať sa do nich. Sú to mrchy, ktoré všetko ovplyvňujú," ozval sa hlas nado mnou. Vystrašene a prudko som zdvihla hlavu s rýchleným dychom a srdcom niekde v krku.

A následne ho však zadržala, pretože nad mojim útlym a malým telom sa týčil Trexler. A nie, toto neznamená, že som niekto, koho si ma ako dieťa túliť k telu, že som niečo malé a rozkošné, ale naozaj je veľký a svalnatý, bez ohľadu na to, kto sa vedľa neho postaví, akákoľvek žena bude malá.

Slabo sa usmial nad mojou reakciou a odsunul stoličku, ktorá sa pomaly začala odsúvať od stola.

Oh, nie, prosím, nesadaj si..

Som zvyknutá sedieť sama, byť v prítomnosti sama so sebou, nezaoberať sa ničím a nikým a hlave, byť ticho a nerozprávať sa so spolužiakmi. Majú o mne mienku, ktorú im tam hodlám nechať. Každý nejakú potrebuje. Buď aby sa cítil lepšie, dôležitejšie, aby sa mohol zabávať alebo si vravieť, že je lepší.

Ak príde na to, všetci vieme, že tak, ako ja nestojím o nich, ani oni o mňa. To, že sme spolužiaci, ešte neznamená, že sa musíme baviť. Ani do práce si nechodíš hľadať priateľov, ale zarábať peniaze. A ak o seba nestojíme, potom z určitého dôvodu a predchádzame tým zbytočnostiam.

Hodil svoje dlhé telo na stoličku a pozrel na mňa. Tými božími očami, v ktorých vidíte, aký skvelý človek je. A on je. Naozaj je.

,,Mám pre teba niečo, čo ti zaručene zlepší náladu, poklad."

Zdvihla som zo zvedavosti bradu a nadvihla obočie, čakajúc a pripravená. Ako malá som vždy dostávala darčeky a rodičia boli šťastní, ak ma mohli prekvapiť. Vždy sa im to podarilo. A už len z princípu stačilo hodiť omrvinky a ja som zúfalo skákala od radosti.

Nad mojou nedočkavosťou hravo pokrútil hlavou a zohol sa ku taške, z ktorej niečo vytiahol.

,,Raz, keď si bola u nás, som si všimol, že z muffinov vyjedávaš hlavne čokoládové guľky. Ráno som vstal skôr a zbehol do cukrárne."

Položil pre do mňa zabalený obsah a oprel si hlavu o dlaň, aby sa mohol na mňa dívať. Ako malý, potešený chlapček.

S roztrasenými rukami, pretože ma vykoľajil a prekvapil, som sa natiahla po muffiny, pravdepodobne to boli práve oni a otvorila ich.

,,Pán v predajni frfal. Vraj sú jeho muffiny to najlepšie, čo môže existovať a nadával mi to hlupákov za to, ako sa považujem pýtať omnoho viac čokoládových guličiek. Ale hneď po tom, čo som povedal, že sú pre to najkrajšie dievča s rozstrasenou dušou a zasrato zlým obdobím, neváhal."

So slzami v očiach som k nemu zdvihla hlavu. Srdce sa mi stihlo rovnako ako žalúdok a oči mu ďakovali tak moc až to bolo hlúpe.

Slabo sa usmial a natiahol ku mne ruku. Palcom mi zotrel slzu a následne sa usmial ešte jemnejšie.

,,Jedz, poklad. Čo nezješ, zjem ja."