Boxing Heart

||Túžba||

Trexler

,,Dopekla, ten má viac sily ako Silvester Stallone alebo Arnold Schwarzenegger. Je to vôbec možné ? Chlapče, koľko vážiš ? Obávam sa, že budeme musieť zavolať ďalšieho muža," spýta sa zadýchaný starší muž a pustí ma, aby si mohol zotrieť pot z čela. Následne ma znova chytí. Má silu, to rozhodne áno, ale nepoviem mu nič. A rozhodne mu nepoviem, že je starý a prepracovaný.

,,Ak ho čím skôr nedostaneme k autu, hrozí, že aj z nás sa stane krvavá omeleta," ozve sa ďalší, o rok, dva, starší než ja.

Odvrknem si a starý vedľa mňa sa zasmeje.

,,Neboj, synak. Vie, že už má na krku dosť na to, aby útočil na policajtov."

Pozriem najprv na jedného, potom na druhého. Podoba medzi nimi sa nedá poprieť, a preto si s kyslým ksichtom znova odvrknem.

Boli časy, veľmi dávne, dopekla, keď som si myslel, že s otcom budeme kradnúť bohatým a dávať chudobným. Časy, keď bol skvelým otcom a moja debilná hlava vyprodukovala nápad, že z nás dvoch bude skvelá policajná dvojka, ktorá si za každých okolností bude kryť chrbát. Hovno.

Mohol som si myslieť, že mamin smiech neznamená, že so mnou súhlasí a podporuje ma, ale jasný nesúhlas. Najlepšie vedela, že otec nedokáže byť policajt, ale ten, koho vždy chytajú.

,,Zalez dnu," ozve sa starý a keď vidí, že sa moje dlhé a veľké telo nedokáže napratať do policajného auta, postrčí ma dnu.

,,Vážne, chlapče. Niečo so sebou rob," povie vážne a znova sa natiahne, aby si zotrel pot z čela. Krátko, úprimne sa zasmejem, ale zlosť, ktorá brúsi celé moje zasraté telo, nedokáže povedať ani jedno hlúpe, posrané slovo.

Celé telo sa od zlosti trasie a síce sú moje ruky spútane, mám pocit, že som natoľko nahnevaný, až som schopný dostať sa z nich s pomocou malej sily.

V očiach ma štípe zlosť a keď sa pozriem do spätného zrkadla, vidím, že sú červené a mračím tak veľmi až nedokážem vidieť vlastné obočie a pôsobím ako sfetovaný, zúrivý maniak.

Ten pohľad ma ukľudní, ale nie natoľko, aby som dokázal dýchať a mohol ukľudniť svoje telo a srdce.

Otec bol hajzel. Skurvený hajzel. Dopekla, stále je hajzel. A pocit, že som teraz ako on a v tvári mám rovnakú nebezpečnosť a hrôzu, ma nedokáže ukladaniť ani cez to, ako veľmi sa snažím nebyť ako on.

Číra nenávisť k nemu ma nedokázala ukľudniť. Nie som ako môj zasratý otec. Nie som ako môj zasratý otec. To, že vyzerám ako on, keď sa naštve, neznamená, že si ako on. Pomáha to. Sakra, že áno. Ale jediné, čo vidím, je Nicolas. Jasný terč.

,,Tak mladý Silvester Stallone, uži si cestu."

Pozriem na starca, ale akonáhle sa usmeje a žmurkne na mňa, odvrátim hlavu. Mal to byť môj otec. A ja som mal sedieť vedľa neho. Chutí to pekne horko, cítiac sa ako skurvený žiarlivec, ktorý ma problém s oteckom. A že je tomu tak.

Nebyť jeho zasratého žmurknutia, vyhol by som sa pohľadu na moju sestru a Francis. Objímajúc sa a dívajíc sa mojím smerom, zatiaľčo Nicolasovo telo aj naďalej leží pod vlastnou krvou.

Obe majú slzy v očiach, ale viem, že Hunter cíti hrdosť. Nekonečnú hrdosť aj cez to, že nevie, o čo sa jedná. Ale to je ona. Nepotrebuje vedieť odpovede. Môžete byť alkoholikom a hlúpo vás bude podporovať, ak je to to, čo vás urobí šťastným.

Vidí vo mne brata, ktorý vie, čo robí a má dôvod to robiť. Ak som zbil svojho najlepšieho kamaráta, potom som musel mať kurva dobrý dôvod. Toľko dôvery však nepotrebujem, nemusím mať dôvod a dokážem niečo totálne posrať a pohorí ona, ona bude sklamaná zo mňa, nie ja zo seba.

Prestanem dýchať tak nahlas, telo sa začne ukľudňovať, ramená sa prispôsobia. Stačil jeden, jeden krátky pohľad na Francis a viem, že všetko, čo som vybudoval, sa zrútilo. Totálne vyjebalo. Bum. Vyhodené do posraného luftu.

Dopekla.

Mlátil ju chalan a jediné, čo som dokázal urobiť ja, bolo zmlátiť ho späť a ukázať dievčaťu ako je ona, že som rovnaký násilník. Násilník, ktorý keď začne, nevie kedy prestať.

Kurva.
Zasrana riť.
Dopekla.

Vydám zo seba nahnevaný zvuk a začnem sa mykať, na čo starec zrýchli a jeho syn sa zasmeje.

To ma pojeb, zdá sa, že mi tečú skurvené slzy.

Dopekla.
Nemôžem si ich ani utrieť.

Ukázal som jej, že som vyjebaný násilník a odstrčil ju od seba. Teraz.. kurva, bojí sa ma.

Od momentu, čo vstúpila do nášho bytu, vedel som, že je presne to, čo moja milosť hľadá. Niekto, kto by potláčal moju násilnícku stránku, ktorú vytváral otec. Ktorú som túžil mať pod kontrolou. Možno áno a možno nie, je to klamstvo, bol to len mylný pocit, nedokázala by potlačiť absolútne nič, ale rozhodne som od prvého momentu cítil.. skurvený pokoj. Alebo to bolo len to, čo som chcel. Myslieť si, že niekto dokáže ovládať to, čo nedokážem ovládať ja.

Stačil pohľad na jej tvár. Jediný, krátky pohľad a celé moje vnútro bolo kľudné a pokojné. Také, aké som nedokázal nájsť absolútne v ničom.

Je a bola niekto, koho potreboval môj otec, aby z neho nebol sviniar. A zároveň je to kurva klamstvo, nie je to žiadna rozprávka, film, na ktorý sa dobre pozerá, so srdcom milo stiahnutým. Pretože moja matka je a vždy aj bola dokonalá a predsa láska nestačí. Pretože možno, nakoniec, na lásku musia byť dvaja, nie len jedna strana, ktorou bola moja mama. Možno áno a možno nie, by veci fungovali, ak by ju otec miloval.

Ale koniec-koncov, z násilníka neurobíte dokonalého muža, ktorý sa každý deň cestou z práce bude vďačne utekať domov za svojou rodinou. Nie je to tak, že dá ľahko zbaviť svojich zvykov, chýb a minulosti.

Dopekla..
Skurvené myšlienky.

,,Násilie nemá takú cenu po akej túžime, však, Stallone ? Myslíme si, že áno. Ale akonáhle zo seba dostaneme všetko, po čom túžime, príde trpký útok našej viny, čo znamená, že naše vnútro je zbabelec, ktorý túži len po pokoji a mieri. Pokoj, chlapče. Utri slzy a povedz mi všetko. Všetko, vďaka čomu ti pomôžem dostať sa z toho pekelne skurveného auta a z tých debilných pút, ktoré by nemal mať žiaden chlapec v tvojom veku."

Ďalší pocit viny.
Ďalšia nenávisť k otcovi.
A túžba mať ho.