Boxing Heart

||Dvere||

Dni sa začali zalievať dokopy a ja som strácala pojem o čase, dňoch, hodinách, dokonca minútach.

Nedokážem si ani spomenúť na deň, kedy som naposledy videla Nica, na deň, kedy bolesť pohltila celú moju myseľ a ochromila moje telo.

Zavretá v izbe, strácala som aj to posledné, čo vo mne ostávalo. Aj to málo, ten dôvod dýchať a žiť, odišlo to všetko s bolesťou.

Jediné, čo som vnímala, bol môj tichý, krátky dych, smrad od nedostatku vzduchu, izolácie od ľudstva a neustále vyklopávanie spoločne s ustarostneným hlasom mojej sestry.

Spoločné dni sa krátili a ja som nebola schopná tráviť ich s ňou. Odchádza. Čoskoro odchádza. Uvedomila som si to a naozaj niečo chcela urobiť. Plakať a povedať jej, že chcem, aby bol pre ňu svet bezpečný a povedať, čo sa v ňom nachádza, aká má byť opatrná. Má si dávať pozor na to, komu venuje svoje srdce, byť opatrná a natoľko sama sebou, aby ľuďom nedávala pocit, že je ľahko ovládateľná.

Chcem sa jej ospravedlniť a povedať jej, že ma mrzí ako ju vlastne nechávam vedieť, že ľudia nie sú zlý. Vždy som jej dávala vedieť, že je zlé sa smiať na tom ako ľudia vyzerajú. Učila ju k správnemu chovaniu a pristúpu do takej miery, že akonáhle som v rámci srandy pozabudla pozdraviť jej kamarátku, tvárila sa, že nepoznám vlastnú sestru, keď som okolo nej prechádzala, mi neskôr povedala, že sa hanbila za to, že som jej kamarátku nepozdravila.

Ale namiesto toho neurobím nič, skôr to poukazuje na to, že aj napriek tomu, aký máme pre seba význam v našich životoch, som natoľko znížená až to nechávam tak.

Naplnená tou myšlienkou, pretočila som sa na druhú stranu, cítiac, že ak sa čím skôr neosprchujem, zomriem od vlastného smradu, mastných vlasov a z nechutí zjesť alebo vypiť čokoľvek.

Potlačila plač a odmietala dostať do zničenej hlavy všetko, čo by mohlo ovplyvniť už aj tak moje zničené ja.

Teraz by sme mali pozerať naše obľúbené filmy, smiať sa, plakať, jesť, koľko by sme vládali aj nevládali a spomínať. Užívať si a hľadať náhradu za ňu, komentujúc a smejúc sa na široký výber ľudí, vediac, že sa to nepatrí, ale to je to, čo my ľudia robíme. Pretože áno, bola som niekto, kto jej vravel, aby sa ľuďom nesmial, ale občas nedokážeme byť .. ja neviem, povedzme si úprimne, sme ochotní sa zasmiať, ak spadne starí človek a stále je možné cítiť, že je nám to skutočne ľúto.

Nedávno mi povedala, že si bola vyzdvihnúť balík a podával jej to muž, ktorý mal problémy s telom, nedokázal ho ovládať. Chcela sa smiať, zadržovalo to, ale počas toho, ako mi to vravela, vyzerala, že je to zároveň prišlo roztomilé, pretože presne taký tón hlasu používala a obdivovala ho. Lebo áno, aj taký človek dokázal pracovať.

Proste jednoducho nastanú situácie, v ktorých sa nechceme a nemôžme smiať a urobíme to. Robíme si žarty z ľudí, ktorí sú mŕtvy a stále sme ochotný cítiť, že sa za to cítime zle.

Stále sme len ľudia. Nehrajme sa, že to v nás nie je a priznajme, že sme pokryteckí a že v našej hlave dokážeme urobiť alebo povedať zďaleka horšie veci.

Netvárme sa, že za ťažko zarobené peniaze sme ochotní pomáhať zrazu každému, budeme sa tváriť ako ochotní ľudia, rozkošné dievčatká v príbehoch, ktorý si majú získať naše srdce tým ako všetko dá a hlavnému hrdinovi sa bude tisnúť srdce z toho, aké sme skvelé. Nie, pretože pravdepodobne naši vlastný hrdinovia si uvedomujú, akú chybu robíme, keď sa snažíme vždy pomôcť a dajú nám pohľadom vedieť, že sa im to nepáči alebo v skutočnosti trpíme.

Iste, že som pred Nicom mala partnera. Toto je skutočnosť, nie príbeh, v ktorom čakám na toho pravého a prvého, ktorý do mňa vojde a po nezhodách budeme žiť spolu a bude dokazovať ako ma miluje. Človek si vytvára vlastný príbeh. Takže áno, mala som partnera a tomu sa rozhodne nepáčilo, čo robím pre iných, vediac, že sa ničím. A áno, to som robila aj napriek tomu, že čokoľvek moje srdce chcelo, to aj dostalo.