Boxing Heart

||Rachot||

Akonáhle sa odo mňa odtiahol, veľmi opatrne a nechcene, pocítila som obrovský smútok a veľkú stratu, ktorá zaťažila všetko, čoho sa mohla chytiť. A hlavne, stratila teplo, po ktorom moje telo a srdce priahlo.

Túžila som si ho k sebe pritiahnúť, povedať mu všetko, čoho sa bojím, čo ma najviac na svete mrzí a ukázať mu celé vnútro, ktoré mu ukáže, znázorni všetko, čo ho bolí a kde presne.

Ale som v reálnom živote..

Pritiahnuť si ho k sebe, nadýchnuť sa jeho vône a predstavovať si všetko, po čom som tajne aj netajne túžila. Vediac, že všetky tajomstvá a zlé myšlienky zostanú v teplom, útulnom objatí.

Zatúžila som sa vedľa neho zobúdzať, zaspávať a rozprávať mu o svojich nudných dní. Zatúžila som mu čítať knihy a popritom ho hladiť po krásnej tvári alebo ponoriť si ruku do jeho dlhých, jemných vlasoch alebo po mäkkej brade, od ktorej moja tvár nazbierala červenú farbu.

Chcela som, aby jeho dlhé a mohutné, potetované telo ležalo rozvavelené vedľa toho môjho. Len tak. Akoby som mu patrila a on patril mne.

Všetko to som chcela tak moc až som mohla cítiť silu chlapa a prítomnosť ktorá by z neho sálala a vyžarovala. A to natoľko až by sa mi zvieral žalúdok vďačnosťou za niekoho ako je Trexler.

,,Mali by sme ísť. Skôr ako sa rozhodnem, že ťa už nikdy nepustím."

Prikývnem, dúfajúc, že zostaneme a urobí presne to, čo povedal. A ak by sa to skutočne stalo, v hlave by sa mi ozývali slávnostné fanfáry. Minimálne, tak ďaleko už zachádzať nemusím, treba si udržať hlavu tam, kde presne je.

Zohol sa po svoju čiernu čapicu a skôr ako si ju nasadil, pozrel na mňa a nevedome sa usmial.

Vždy, keď sa smeje, jeho úsmev sa svojim spôsobom prehĺbi a jeho pery vyzerajú ešte plnšie a širšie. Ale keď sa usmieva nevedome, čo nerobí často, no bokoch jeho kútikov môžete zahliadnuť jemné čiarky, ktoré vôbec nevyzerajú ako vrásky. Skôr ako stopy po častom usmievaní. Čo stále môže vyzerať ako vrásky, ale nie sú.

,,Poď, poklad. Odveziem ťa domov."

Znova prikývnem. Kde sú slová, to netuším. Ale som vďačná, že sa stratili, vyparili sa niekam, kde majú väčší význam alebo sú významnejšie. Vždy som si priala, naozaj snáď vždy, aby mali slová váhu. Lebo v skutočnosti majú, len..

Chystám sa vykročiť, no v tom momente ku mne natiahne ruku.
Nezaoberám sa tým, že od sedadiel nás delia len štyri kroky. Len sa jednoducho dotknem jeho ruky, s ktorou si automaticky prepletie prsty a hneď po tom, čo sa moja ruka stratí v tej jeho, už znova stratí, nechám, aby ma viedol.

Jeden krok.

Druhý krok.

Tretí krok.

Štvrtý krok.

Konečne sa necítim ako obeť, ktorú vedú na popravu. Konečne sa cítim presne tak ako sa má cítiť dievča, ktorú drží chlapec za ruku. Obyčajné ruky, dve telá, ale zároveň.. absolútne.

Lenže skôr ako som si ten neznámy pocit mohla užiť, pustil ma. Avšak, skôr to urobil, venoval mi krátky bozk na hánky.

Jeden bozk.

Druhý bozk.

A ja mŕtva.
Znova.
Tentokrát však iným spôsobom.

Celú cestu domov som cítila mravčenie. Nedopomáhalo ani trenie rúk či dokonca extrémne potenie. Pretože aj napriek tomu, čo všetko cítim, chcem byť doma. Chcem mať za sebou všetky tieto ťažké pocity aj napriek tomu, aké sú v skutočnosti skvelé. Chcem len byť.. doma.

,,Neviem ako končí kamarátske rande. A už vôbec neviem ako sa lúčia dvaja zadaní, ale ak ťa znovu nepobozkám, pravdepodobne zomriem po ceste k tomu svojmu domovu."

Usmejem sa, cítiac ako moje pery vibrujú. Neprestali chcieť, aby niekedy prestal.

Áno, môžem chcieť ísť domov, ďaleko od neho a zároveň chcieť, aby ma nikdy neprestal bozkávať. Je v poriadku cítiť všetko a zároveň je v poriadku istom momente necítiť absolútne nič, pretože v nás sú miesta, ktoré sa hneď, ani tým najkrajším okamihom, nedajú vyliečiť. A práve tie miesta chcú cítiť viac, chcú predĺžiť čas, chcú odpočinok, pretože zrazu cítili veľa, niečo dobré, s čím sa musia vysporiadať.

Chcem byť čím skôr doma, pretože bez ohľadu na to ako veľmi sa mi páči a ako sa cítim.. s ním to nemá nič spoločné, to je mnou. Nie je to útek alebo čokoľvek tomu podobné, ale .. vlastne, netreba vysvetľovať. Nie je to potrebné. Občas nemusíme rozumieť, to je tiež totálne poriadku. Kráčať ďalej, občas rozmýšľanie naozaj môže bolieť, nie v hlave, ale zraní to niečo v nás, čomu sme sa mohli vyhnúť.

Usmial sa. Začal veľmi pomaly až vykúzlil jemný, odvážny úsmev, z ktorého sa mi zliepiali aj končeky vlasov.

Začal sa nakláňať ku mne, ale v tom sme započuli rachot, z ktorého sme obaja naskočili.

Dopekla, nie.. nie teraz.