Boxing Heart

||Pekelne moc||

Utrela som slzy, prešla si po vlhkom nose a pomaly sa postavila z postele. Tak pomaly ako ešte nikdy v mojom živote. Ani v tedy, keď som si v štrnástich zlomila nohu a nasledujúce tri mesiace bola pod tvrdou sandrou, svrbiac ma ako peklo.

Letné prázdniny boli ešte dlhšie a nebyť malej Ronnie, ktorá ma ustavične zabávala a mojej najlepšej kamarátky, pravdepodobne by sa moja detská duša rozštiepila a izba by zapadla prachom.

Rae.
Citlivá, empatická, krehká duša.
Nebyť mňa, ak by som jej Nica neprebrala, naďalej by sme tvorili duo najlepších kamarátok.

Áno, prebrala. Hlúpe dievča, ktoré verilo v silu lásky, nie priateľstva. Nazdáva sa, že naozaj láska a čokoľvek, ak máš správnu osobu vedľa seba, prekoná.

Avšak, nebyť mňa, Rea by skočila v rukách tyrana. Vravím si, že to tak má byť, v skutočnosti nie som príšerná kamarátka, najlepšie sama vedela ako ju uprímne milujem.

Jej krehká duša, ktorú dokázalo rozplakať úplne všetko a modlila sa za každú živú dušu, by neprežila. Stále si vravím, že to tak má byť.

Vzala by si aj život, aby sa zbavila utrpenia. Zo všetkého na svete nenávidela práve to a ak na svete niekto trpel, trpela spoločne s ním a vtedy bolo ťažké s ňou nadviazať konverzáciu alebo kontakt.

Ale zároveň to bol človek, ktorého by som si vzala ako pomoc do vojny.
Ak za niečo bojovala, vždy tvrdo a so všetkým. Ale nedokázala by ustáť Nica, bol by to čistý zásah na jej dušu.

Nenaznačujem tým, že ja som silná. Že ja som tá, ktorá to zvládne oveľa viac ako ona. Len možno len veci zvládam iným iným spôsobom.

Odomkla som dvere a pomaly dvere otvorila. Srdce mi bilo ako o závod, ale z dôvodu, že ho uvidím a bol to konečne ten najlepší pocit za celý ten týždeň.

Trexler už stál na nohách a skôr než som čokoľvek mohla urobiť, stiahol ma k sebe a moje telo vrazilo do toho jeho takou silou až som zalapala po dychu.

Objal ma svojimi obrovskými rukami a myslím, že ktokoľvek, kto by sa pozrel naším smerom, by mal problém nájsť ma.

A akonáhle sa dotkol môjho temena a hlavu oprel o vrch, rozplakal som sa. Tak strašne moc až so mnou vkročil do izby a zatvoril za nami dvere, opierajúc o nich svoj chrbát.

Držal ma tak pevne, akoby hrozilo, že čoskoro zomriem a nedovolí, aby sa tak stalo.
Držal ma tak pevne, akoby sme boli partneri a ja sa ho chytám opustiť.
Držal ma tak pevne, akoby hrozilo, že sa rozpustí on a už v živote neuvidí moju tvár.

,,Ty si ich naozaj zjedol," povedala som plačlivo a akonáhle sa hlboko zasmial a jeho telo sa natriasalo spoločne s tým mojim, mala som čo robiť, aby sa so mňa nestal plakajúci automat.

Viem.
Veľa plačem.
Ale plač je v poriadku, nie ?
Plačeme preto, pretože nám to istým spôsobom pomáha.
Plačeme, pretože niečo z nás potrebuje ísť von.
Plačeme lebo musíme.
Plač, ak chceš alebo potrebuješ, je to v poriadku. Pretože v skutočnosti to naozaj potrebuješ, musí ísť niečo von. Čím viac to držíš, tým viac v sebe pochováš veci a ublížiš si. A to naozaj nechceš.

,,Prepáč, poklad. Naozaj som prísliš dlho čakal. Ten koláč bol ako nahá kráska, ktorú som si jednoducho musel zobrať."

Slabo a hlavne úprimne som sa zasmiala, za čo má pochválil jemným bozkom na vrch hlavy a následne ma pohladil po temene. Oprel si líce o moju hlavu a ja som mohla cítiť ako sa jemne usmieva.

A hlavne, mohla som z neho cítiť zjedené muffiny, čo ma z čudného dôvodu upokojovalo.

,,Myslím, že som ešte tvoj smiech nepočul. A dopekla, musím uznať, že je to to najkrajšie, čo moje uši mohli zachytiť za tých pár sekúnd."

Moje srdce sa rozbúchalo, čím dávalo vedieť, že žije, len ho Nico ešte nemal šancu zničiť.

Jeho slová začali tancovať okolo neho a spievali šťastnú melódiu, ktorú si vytvorili a držali sa za ruky. A to srdce tancovalo, spievalo s nimi a šťastne sa usmievalo.

,,Poď," povedal, venoval mi ďalší bozk a opatrne ma pustil.

,,Odprevadím do kúpeľne a ja zatiaľ zabehnem kúpiť nejaké jedlo a ďalšie muffiny, ktoré, sľubujem, už nezjem, ale budem si užívať pohľad ako ich ješ ty."

Jeho pohľad mi dával vedieť, že je tu a najbližšie hodiny nikam neodíde. Nie, pokiaľ sa nebudem cítiť lepšie.

A jeho farbené oko mi vravelo, že ak ho nebudem chcieť pustiť, nemusím to robiť. Rád ostane aj bez presviedčania.

,,Chceš mi tým naznačiť, že smrdím ?"

Znova sa hlboko zasmial. Tak príjemné a hlboko až som musela privrieť oči.

,,Pekelne moc, poklad."

Vedomá si toho, prikývla som, a keď ma chytil za ruku a začal kráčať smerom, kde je kúpeľňa, na krátky moment som zabudla, že mám priateľa, ktorý ničí všetko živé.

,,Budem tu skôr ako sa osprchuješ."

Venoval mi krátky bozk na čelo a odkráčal preč, nechávajúc ma pri dverách a s pocitmi, ktoré sa tlačili von a rovno za ním.

Pretože nech už to vyzerá akokoľvek, všetko, aj tieto pocity, nemusia znamenať nič vážne. A možno.. len možno, je všetko zrazu tak náhle, pretože tu vždy boli. Možno, ale len možno, tu boli vždy, nahrádzajúc ich ničím významným. A možno, len možno, je to stále priateľstvo. Záleží od pohľadu, správne ?