Vlasy mala rozpustené ako každý deň. Tak ako aj tmavý rúž. Sedela v zadnej lavici úplne sama. Tak ako vždy.
Keď skončila aj tá posledná úmorná hodina matematiky, ktorú si z duše nenávidela zobrala si si všetky veci a odišla. Sama.
Tak ako vždy.
Do skrinky si si vložila všetky knihy a následne vybrala jednu bielu ružu.
Najprv som si myslel, že ide o nejakého tajného ctiteľa, možno od tvojho priateľa. Ale prečo si vždy smutná? Veď práve tvoja spriaznená duša by mala vytvoriť ten úsmev, ktorý už dlho nezdobí tvoju tvár.
Avšak dnes som sa odvážil ísť tvojim smerom zo školy. Tú cestu som však nepoznal. Keď si otvorila bráničku s kovovým krížom na vrch, vedel som kam smeruješ. Na miesto posledného odpočinku. Sadla si si na starú lavičku a pozerala na starší náhrobník. Sedela si tam dlho. A potom si tam položila bielu ružu.
Možno tak ako vždy.
„Duša potrebuje samotu, tak ako telo potrebuje lásku." — George Bernard Shaw
YOU ARE READING
Bethany Parker
Short StorySedela som na starej hnijúcej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašom náhrobníku. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
