Sedeli sme tam v objatí veľmi dlho. Možno nie. Možno to boli len minúty, ale zdalo sa mi, že to boli hodiny. Najkrajšie hodiny v mojom živote.
"Čo bude teraz?" pokrčila plecami.
"Ja viem. Budeš bývať so mnou. K nemu sa už nevrátiš. Pôjdem ti po veci a začneš nový život a.." básnil som a ona mi skočila do reči.
"Rose."
"Rose? Nechápem."
"Moje stredné meno je Rose." potichu povedala a usmiala sa na mňa. Úsmev. To je asi to najkrajšie čo som vo svojom živote videl. Jej úsmev. Teraz už všetko dáva zmysel.
"Bethany Rose Parker. Ani nevieš ako sa to meno k tebe hodí. Presne taká nádherná ako rúža." jemne som jej chytil bradu a naklonila sa k nej. V ten moment som si uvedomil, že *láska je väčšia než príval slov. O láske sa neduskutuje. Láska je.
*poz. autora— citát Antoine de Saint-Exupéry
YOU ARE READING
Bethany Parker
Short StorySedela som na starej hnijúcej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašom náhrobníku. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
