"Boli ste s ním v kontakte?"
"Vravím Vám, že nie nadporučík. Z domu som odišla, keď som mala 17, takže som ho videla naposledy pred dvomi rokmi."
"A prečo ste odišli?"
"Týranie a ublíženie na zdraví."
"A to ste vôbec nenahlásili? Ani ten incident?"
"Nie. Nechcela som mať s ním už nič spoločné a nechcela som mu zničiť meno, natoľko bol to policajt a je môj otec."
"A teraz bývate kde?"
"S priateľom v našom byte."
"Meno."
"Kyle Irwin. Prišiel tu so mnou nadporučík. On tam bol tiež pri tom incidente."
"Áno, to ste už spomínali. A potom ako ste odišli, býval ešte niekto s vašim otcom?"
"Nie, pokiaľ viem nie. Prišla som si po veci po niekoľkých mesiacoch ako som odišla a vtedy v dome nikto nebol."
"A vaša mama? Tá tiež odišla?"
"Nie, tá zomrela spolu s mojou sestrou pred 8 rokmi. V 2013- stom."
"To mi je ľúto. Zvláštne, nikde to tu nemáme zapísané, po prehľadaní domu sme nenašli ani úmrtné listy. Hm. No nič, toto ešte prešetríme. Ďakujem slečna Parker, ozveme sa Vám ohľadom nezvestného Andrewa Parkera. Dovidenia."
„Tento nový deň je príliš vzácny, so všetkými nádejami a možnostiami, aby sa mrhal čo len okamihom nad minulosťou." — Ralph Waldo Emerson
YOU ARE READING
Bethany Parker
Short StorySedela som na starej hnijúcej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašom náhrobníku. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
