Okolo nás boli stromy. Krásne, vysoké smreky. Kyle sa neustále usmieval.
Obavy.
To slovo mi hučí v hlave. Stále. Mám pocit akoby... som tu bola.
Kráčali sme ďalej asfaltovou cestou. Zrazu stromy postupne mizli. Útes. Oh nie.
"Tak a sme tu, najkrajšie miesto v našom okolí. Útes a pred nami jazero. Je nádherne nie? Bola si tu už?" Ach Kyle.
"Voda." to slovo mám v hlave už veľmi dlho.
"Čo?"
Bum, voda, veľa vody. Všade samá voda. Niet úniku.
"Prepáč Kyle. Ja nemôžem." vykoktala som zo seba a začala utekať čo najďalej od tohto miesta.
YOU ARE READING
Bethany Parker
Short StorySedela som na starej hnijúcej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašom náhrobníku. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
