Sedela som v lavici a pozerala sa na hrnúcich študentov na hodinu angličtiny. Ruka ma stále bolela. Rozmýšľala som ako môžem pomôcť otcovi. Stále nemám tušenie, čo mám robiť. Z mojich myšlienok ma vyrušil neznámy chlapec. Prisadol si ku mne. Udivene som naňho hľadela. Tmavo čokoládové oči a hnedé vlasy. Jeho tvar som už zbadala párkrát na chodbe a viem, že chodíme spolu na angličtinu, matematiku a dejepis.
"Ahoj." Povedal veselo.
"Ahoj?"
"Som Kyle." žiarivo sa usmial. Zvihla som jedno obočie.
"A ty?"
"Bethany. Hm, Kian.."
"Kyle." opravil ma. Ale nehneval sa. Dokonca sa viac pousmial.
"Kyle, nepomýlil si si miesto?"
"Nie."
"A prečo si si sadol práve ku mne? Prečo?"
"A prečo nie?"
YOU ARE READING
Bethany Parker
Short StorySedela som na starej hnijúcej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašom náhrobníku. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
