Oblohu pokrili ťažké sivé oblaky a rozpršalo sa. Po pár minútach začalo liať ako z krhli.
Po líci mi tiekla slza. Ostrá bolesť v mojej ruke silnela. Už sa to stalo znovu. Znovu prišiel opitý. Tak ako vždy.
"Prepáč mami." Smrkla som.
"Čakala som, že sa niečo zmení. Vždy som vyliala ten jed z každej jednej flašky. A on sa mi samozrejme za to odvďačil. Sľúbila som ti, že mu pomôžem. Ale ja neviem ako." moje vzlyky sa šírili do okolitého priestoru. Slzy si našli svoju cestičku na povrch. Plakala som. Veľmi dlho. Keď plač utíchol spravila som krok dopredu a bielu ružu položila pod vaše mená.
"Napravím to mami. Sľubujem, že mu pomôžem. Ja to zvládnem. Pre teba. Pre vás." Poslednýkrát som pozrela na vytesané mená na nahrobníku a išla ďalej svojou cestou.
„Slzy majú silu hlasu." — Publius Ovidius Naso
YOU ARE READING
Bethany Parker
Short StorySedela som na starej hnijúcej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašom náhrobníku. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
