Čakal som pri škole, ale nechodila si. Chcel som ťa vidieť. Tvoju tvár a tvoje dokonale vlasy. Neviem čo sa stalo. Bál som sa. Bál som sa o dievča, ktoré ani nepoznám. Ale keď na teba pozriem mám pocit, že ťa poznám už od narodenia.
Rozpršalo sa. Tušil som kde si. Moje nohy ma doviedli až ku cintorínu. Sedela si na starej lavičke. Zdalo sa mi, že plačeš. Po chvíli si bola mokrá do nitky. Chcel som si ku tebe prisadnúť a utešiť ťa. Hovoriť ti, že všetko bude dobré. Všetko sa zmení. Zahriať v našom objatí. Ale to nemôžem. Nie dnes.
„Kto opustí smutného priateľa, nie je hoden, aby sa niekedy delil o jeho radosť." — Jiří Mahen.
YOU ARE READING
Bethany Parker
Short StorySedela som na starej hnijúcej lavičke a pozerala pred seba. Moje oči už niekoľko hodín hypnotizovali tie malé písmena na vašom náhrobníku. Pomaly som vstala a položila pod vaše mená bielu ružu. Tak ako každý deň už dlhých 6 rokov.
