Bez citu?!

Flashback

Chcel som vám môj príbeh hovoriť neskôr ale poviem vám ho teraz, potrebujem sa niekomu zveriť.
Pred troma rokmi:
Mala 16 rokov. Poznal som ju vďaka svojmu kamošovi Jamesovi (jeho rodičia boli z ameriky)a bolo príjemne sa s ňou rozprávať, stali sa z nás kamaráti. A menovala sa Barča a bola odo mňa menšia ale bola pekná. Síce nebola najkrajší ale bola krásna z vnútra.
Bolo mi s ňou dobre poznali sme sa vyše dvoch mesiacov a mohli sme si povedať všetko bola mi sestrou, ktorú som nemal. Bolo to zvláštne lebo aj keď som ju neľubil tak som sa na nej stal závislý a keď som nebol v jej prítomnosti tak som sa nemal dobre. Vždy som bol rád keď som sa s ňou mohol rozprávať. Neviem prečo ale bol som na dne keď som ju nemal a tak som siahol po ziletke aj keď som nechcel ale musel som to zo seba dostať a tak som rezal na zápästí a bolo mi lepšie. Utrel som si rany a zalepil ich a tvaril som sa, že je vše v poriadku.
Keď sme sa tak dobre poznali tak som sa jej opýtal,,Kedy máš narodeniny?"
,,8. Marca prečo sa pýtaš?" Mala narodeniny len o týždeň neskôr ako ja a tak ma napadlo co keby sme ich oslavili spoločne.
,,Čo keby sme ich oslavili spoločne? Ja ich mám 2. Marca tak by som ta niekam pozval. Čo ty na to?"
,,Nieje to zlý nápad."
Dohodli sme sa, že ich oslavime 4. Marca. A rovno ma pozvala domov lebo nebyvala doma ale v detskom domove.
Kúpil som jej plyšovu mačku a sladkosti.
V deň oslavy:
Pozval som ju do jednej hospody v Novém Jíčíně a dal som jej darček. A ona mi tiež niečo kupila bol to hrnček, ktorý bol čierny ale keď som do neho nalial horúcu vodu tak tam bol nápis,,Všetko najlepšie k narodeninám.,,
Potom sme sa pobrali do Ženklavy ku nej domov. Keď sme dorazili tak som sa pozdravil s jej matkou a išli sme na maškarny, ktorý tam nahodou bol. Bola tam aj jej teta a tak sme sa zoznámili a zabávali sme sa. Ona odišla k inému stolu a niečo sa stalo, nedalo sa to opísať. V ten moment ako by niekto luskol prstami a ja som sa do nej zaľubil a chcel som ju mať pri sebe vo svojom živote. Ona bola zena s ktorou by som chcel žiť.
Po dvoch hodinách sme išli domov doviezol som ju späť do detského a rozlúčili sme sa. Keď som dorazil domov tak som jej ešte napísal aj to co som si uvedomil ze ju ľúbim. Ale pak narazila realita bohužiaľ ona to necítila rovnako a ja som nevedel čo robiť. Vzal som ziletku a trochu sa porezal aj keď som vedel, že to nieje riešenie. Od toho momentu sa nas vzťah zmenil a už sme sa nebavili ako pred tým lebo som vedel že by som sa trápil viac keby som sa s Barčou bavil ako kamarát než keď by som sa s ňou prestal baviť. Ukončil som s ňou kontakt. Počas toho čo som sa znal s Barčou tak som sa poznal s Adélkou a rozoberal som to s ňou veril som jej.
Ale aj tak išlo to so mnou z kopca uzatvoril som sa pred svetom a nikoho si nepúšťam k telu viac než je potreba. Maximálne sa s inými pozdravím.
Od vtedy nemám rád akékoľvek oslavy. Neznášam ich lebo vždy si ju vybavím. Zrušil som si facebook a ukončil som kontakt s okolnim svetom.

Pred rokom:
Už asi pol roka som v boxerskom klube kde si aspoň môžem vybiť zlosť a hnev.
Stal sa zo mňa hajzel a všetkých nenávidím dosť rýchlo ma niečo dokáže vytočiť a hneď letí rana. Stale aj keď je to rok tak som sa s toho nedostal a stale na ňu myslím a keď som na dne tak sa aj porezem lebo len tak sa uvoľní to napätí.  Od rodičov som sa odsťahoval a bývam na Slovensku v Makove. Robím brigády aby som aspoň zaplatil nájom a aj robím školu. V triede si ma nikdo nevšíma aj keď jedno dievča s chalanom sa o to snaží ale ja tomu nevenujem pozornosť. Od vtedy som mal aj problémy v škole a pre ranu si nejdem ďaleko hrozili mi aj vylúčením.
Z rozmýšľania ma vytrhol ten najvetši debilko z triedy. Ale ja som mal slúchadlá tak som ho ani len nepočul no dobre trocha som počul ale nemal som náladu sa s ním baviť.
,,Hej ty prečo sa s nami nebaviš?"
Len som sa na neho pozrel a nic som nehovoril. Hovoril som si v mysli ty mi môžeš vyliezť na chrbát debilko. Ale potom ku mne prišiel a sundal mi slúchadlá. No to nemal robiť!
,,Ty si ma nepočul prečo sa s nami nebaviš?"zazeral na mňa tým svojím ksychtom.
,,Povedz mi jeden dôvod prečo by som mal?"bol som trocha nasraty ale stale som sa drzal.
,,Lebo sme jedna trieda a mali by sme spolu vychádzať. Asi preto?"keby si vedel ako pri tom vyzeráš ako mamlas.
,,Vieš čo poviem ti, že ja nemusím nič lebo ak viem tak mi nikdo nenariadil aby som sa s vami kamarátil."uštedril som na neho ksycht a on sa snažil niečo povedať ale ja som už ho nechcel počuť tak som si dal slúchadlá. No on mi ich dal dole ale to nemal robiť.
,,Čo si myslíš že robíš debilko?"bol som nasratý a chcel som mu jednu vraziť ale držal som sa.
,,Ja som s tebou neskončil hovoriť."a co ja s tým  mám robiť?!
,,Vieš mňa to nezaujíma že si neskončil lebo ako vidíš niesom zvedavý na ty tvoje kecy, u ktorých mi odpadne hlava."v tom momente sa ku mne priblížil a pošepkal mi
,,Nemysli si že sa nechám len tak odbiť."
,,Vieš čo mi je to u r*ti."
A pak som len videl ako sa naťahuje rukou a chce mi jednu streliť. Našťastie som v čas uhnul a minul. Chytil som ho pod krk no on ma pretlačil. Tak som mu jednu strelil do nosa a spustila sa mu krv.
,,Tak to to si odskáčeš skrčok."kričal na mňa no ja som sa na neho vrhol a mlatil som ho.
,,Čo si o sebe myslíš Daniel že mi môžeš rozkazovať alebo čo?"mal som pekné nervy.
,,No hej to si myslím."čo to hovoril ja som asi zle počul ale nie počul som dobre. To ma ešte viac rozzurilo a poriadne som mu uvalil. Začala mu tiecť krv z navrhnutého obočii a nemohol som prestať bol som v tranze.
No on ma tiež uštedril pár rán. Nakoniec ma Vladimír musel od neho odtiahnuť a stála tam aj ona ta jeho kamarátka od neho odtrhol ked vošla do triedy učiteľka.(bol to chalan čo sa so mnou snažil baviť. Tuším že ona sa volala Klaudia bola milá aj na mňa aj keď neviem prečo veď som bol hajzel najvetši.)
,,Čo to má znamenať Pavel tebe nestačí že aj tak nemáš ďaleko od vylúčenia?"prečo zase len ja bola zdesená tým čo vidí.
,,Jasné za všetko môžem len ja nikdo iný."
,,Lebo len ty tu máš posledné mesiace stále problémy. Ale ak sa mu ospravedlniš tak možno nebudem musieť povedať aby si išiel do riaditeľni."čože ja sa mu mám ospravedlniť som snáď zle počul.
,,To akože ja jemu? To si robíte srandu že?"
,,Vyzerám na to že si robím žarty. Nie nerobím."
sice som nechcel ale aj tak už mám dosť problémov.
,,No tak dobré prepáč Daniel nechcel som."podali sme si ruky a bolo dobre. Síce som mal roztrhnuté pery ale ináč v pohode. Uz som sa tešil ako skončí hodina a ja pôjdem domov lebo to bola posledná hodina.
Keď som odchádzal tak si ma zastavila učiteľka nechapal som. Bola mladá mohla mať okolo tridsať rokov viac nie mala dlhšie strižené vlasy a maly červenú farbu. Bola krásna dal by som si s ňou povedať a volá sa Kristína.
,,Čo sa s tebou stalo Pavle vždy si taký nebol čo sa stalo?"nevedel som že  ona sa o mňa bala. Ja som iba mlčal a nevedel som čo povedať.
,,Takto neskončia dobre tvoj život ak sa nezačneš chovať trocha lepšie. Vieš že stačí málo a ideš preč?"mala pravdu stačilo malo a letím ale prečo má o mňa strach ja sa o seba postarám.
,,Ja viem páni učiteľka som si toho vedom a ďakujem vám že som nemusel da riaditeľni lebo by ma už asi vyrazili."nechcel som jej povedať čo ma tak zmenilo ani doma som nič nepovedal. Radšej som odišiel aby som im nič neurobil a áno aj som sa párkrát porezal.
,,Vieš Pavel vidím že ťa niečo trápi a chcela by som ti pomôcť ale neviem ako."bol som smutný aj učiteľka mi chcela pomôcť.
,,Som rád ale ja neviem ani sa nepoznáme  a čo keď by ste ma pak chcela udať a oni by mňa odviezli."
,,Chápem že mi asi neveríš ale ver že to by som neurobila."bolo mi zvláštne ako by som sa jej páčil.
Síce som sa stále s nikým nebavil ale aspoň som sa trocha ukľudnil a zvládal som to nakoniec som nebol vyhodený a to bolo dobre. A ubehol ďalší rok a ja som stále tu aj keď jazvy na mojich rukách a nohách hovoria za vše.
Je to ľahké ja sa  nestarám do ostatných a oni ma nechajú na pokoji tiež. Učiteľka sa mi snaží pomôcť aj mi dohodila odborníka ale stále sa nemôžem dovolať k nemu lebo stále nedokážem nikomu veriť. To dievča ktoré sa snaží sa so mnou baviť tak sa mi o nej zdalo bolo to zvláštne. Bol som s ňou v dome a ona mala ruky od krvi a mala na nich rany. Snažil som sa jej pomôcť a pital som sa jej co sa jej stalo no ona odpovedala ze nič.

A zabudol som dodať že rodičia so mnou nechcú mať nič spoločné a odvrátili sa odo mňa. A už nemám nikoho na svete kdo  by mňa mal rád ale môžem si za to sám. A v škole sa mňa všetci boja okrem tých dvoch a učiteľky, ktorá pomáha.
Chcel by som vám predstaviť dvoch ľudí ktorí v triede sú najnormalnejši.
Vladimír- milý chalan baví sa s Kladiou.
Je mohutný a vetsi odo mňa. Ma 18 rokov a má na krátko strižené vlasy.
Klaudie- veľmi milé dievča a je menšia odo mňa asi tak 168 cm. Ma 17 rokov a je pekná ale nevenujem tomu moc pozornosť.
Keď sa bijem tak som neporaziteľný a porazil ma len jeden človek moj tréner. Boxujem aj za peniaze keď chcem platiť nájom lebo brigáda nestačí. Za taký večer mam aj 100 až 200 eúr takžeuž mám niečo zarobené.

Dúfam že sa vám prvá časť páčila a budem rád za každý koment a aj vote viem že nemám dokonalú slovenčinu ale snažím sa. A aj mám trocha chýb tak buďte trocha zhovievavý. Ďakujem za každé prečítanie aj za kritiku. 💓💓
Môže sa stať že niekedy budem písať z ich pohľadu.