Bez citu?!

€6

Klaudie
Bola som taká šťastná po tom stretnutí že to neviem ani opísať ako by som mala v bruchu roj tisíce motýľov. Nikdy som taký pocit nezažila a keď sme sa objali tak som si priala zastaviť čas a nikdy ho nepustiť. Keď som išla domov mala som na tvári veľký a úprimný úsmev a keď mi povedal že sa môžeme vidieť aj nabudúce tak som chcela skákať tri metre do vzduchu. Viem že bude potreba čas než ku mňa začne niečo cítiť ale ja si počkám pretože mi dal nádej veľkú nádej. Keď som dorazila domov tak samozrejmé mama vyzvedala
,,Ahojte som doma."oznamila som keď som prišla stále som sa usmievala.
,,Ahoj dcérka tak čo ako bolo? Ale ako vidím aká si šťastná tak to hovorí za všetko."mama aj otecko boli šťastný keď uvideli že sa usmievam.
,,Úprimne nedopadlo to ani dobre ani zle."
Samozrejme chcela som ich trocha napínať aj keď ma to nepotešilo keď im trocha stvrdol úsmev na tvári.
,,Čo sa stalo povedz? Čo ti povedal že ťa nechce?"boli zvedaví predsa im to tajiť nebudem musím im to povedať lebo by som asi odpadla.
,,Ale trocha som vás chcela napínať."
,,No ty si teda trieda takže to dopadlo dobre?"
,,Dopadlo to viac než dobre povedal mi že.."ani som nemohla hovoriť tak to na mňa teraz tak doľahlo že som sa samým šťastím rozplakala. Rodičia ma hneď objali a pýtali sa prečo plačem.
,,Povedal že zatiaľ mi city opetovať nemôže ale že sa môžeme stretávať aj častejšie. Povedal mi že ho to veľmi mrzí že mi nedokáže opetovať city a bolo na ňom vidno že ho to opravdu mrzí." Hovorila som spomedzi vzlykov plakala som ako nikdy znamenal pre mňa veľa.

+O dva dni pozdeji+

Keď sme boli s mamou nakupovať tak sme išli okolo stánku s novinami a neviem ani prečo ale zrovna som sa obzrela a niečo ma zaujalo. Zastavila som sa a prešla som ku stánku.
,,Dobrý deň. Čo si budete priať?"opýtal sa predavač.
,,Dobrý deň len sa tak pozeráme ale ďakujeme."slušne sme pozdravili a odpovedali.
,,Čo ťa zaujalo Klaudi?"bola trochu zmätená ako ja mala som pocit ako by sa moje srdca láme na kúsky.
,,Mama že to nieje pravda že sa mi to len zdá? Mam prosím povedz že to nie je pravda."bola som veľmi smutná a cítila som že sa za chvíľu asi rosplačem. Nemohla som uveriť vlastným očiam.
Na titulku bolo napísané ale dôvod prečo ma to tak rozhodilo a zaujalo bola fotka toho chalana čo vyhral lebo to bol Pavel môj Pavel. Veď v piatok som s ním bola vonku.
"Mladý víťaz boxerského zápasu nakoniec skončil v nemocnici."
"Nie je isté či sa preberie uz je dva dni v kóme." Viem jedno musím zistiť v akej nemocnici sa nachádza.
,,Klaudi poď prosím preč."ako mama videla že už pomaly plačem a chcela ma vziať preč.
,,Mama to nie je možné veď  to je Pavel s tým som bola v piatok na rande."nakoniec ma odviedla a keď sme prišli domov tak som sa rozutekala do izby a položila som sa do postele. Ani som nevnímala že mama na mňa niečo volá nič som nevnímala. Tak ma to unavilo až som zaspala. 
Keď som sa prebudila tak som nevedela vôbec kde to som a ako som sa tam dostala. Všade biele steny a zvláštne prístroje. Bola tu jedna stolička a jedna posteľ. Ako by som bola v nemocnici ale v akej ale pred sebou som videla posteľ. Na nej ležal on môj najlepší kamarát mal veľa zranení a pohmoždenim v obliceji. Keď ma uvidel usmial sa a ja na neho.
,,Čo si to urobil prečo si sa pobil?"začali mi tiecť slzy a ja som začala vzlykať. On sa na mňa pozrel a zotieral mi tie slzy.
,,Prosím neplač veľmi ma to zranuje keď ťa tak vidím."
,,Vieš ako ja som sa cítila keď som sa to dočítala v novinách. Mala som pocit ako by mi niekto moje srdce roztrhal na kúsky. A čo ak sa nepreberieš? Ja nechcem aby si zomrel prosím prebud sa."
Pomaly sa mi rozmazaval obraz a ja som sa začala preberať ešte na mňa zavolal
,,Neboj sa ja sa preberiem a dôjdem si pre teba."veľmi ma ty slová jeho potešila bola som v ten moment šťastná aj keď sa ten sen skončil.

Prebrala som sa na zvuk zvončeka. Keď som otvorila oči nemohla som uveriť vlastným očiam.

Pavel
Aj keď som nemohol otvoriť oči tal som vedel že u mňa niekto bol a boli presnejšie dva. Žena a muž a keď som začul ich hlasy nemohol som uveriť vlastným ušiam. Tak velmi som sa snažil otvoriť oči tak to nešlo.
,,Čo keď sa nepreberie nikdy si to neodpustím aj keď sme sa pohadali. Stále ťa ľúbime Pájo."mama plakala a mňa to veľmi mrzelo aj keď sme sa nebavili a nevideli dlho tak stale ich mam rád.
Po niekolko minútach som nakoniec otvoril oči po veľkom snažení.
Mama aj otecko boli veľmi šťastný aj keď som videl že plakali obaja. Velmi ma to mrzelo nedokázal som nič povedať len som ich objal.
,,Velmi nás to mrzí prepáč Pájo."
,,Viem že sme sa pohádali ale tiež ma to veľmi mrzí. Viem že som vás sklamal ale chcel by som sa s vami odobriť ak budete chciet."chcelo sa mi plakať a bol som aj smutný že ma musí takto vidieť tak aj šťastný že tu sú so mnou.
,,Budeme radí ak by si sa niekedy prišiel pozrieť pokecať."bol som šťastný že ma definitívne neodpisali. Povedali mi aj to že nakoniec sa súd nebude konať že Kamil nakoniec zaplatil časťou peňazí moju svobodu. Ale stale som mal pocit že musím niekoho navštíviť. Klaudi musím vidieť uvedomil som si že sa jej musím ospravedlniť. A naviac sa mi zdal sen s nou. Ležal som v nemocnici a ona sa tam zrazu objavila ani neviem ako ale bol som šťastný. Zároveň som bol smutný lebo nechcel sem ať ma takto vidí. Hovorila mi o tom že vie čo sa mi stalo a že sa o mňa veľmi bála. Trhalo mi to srdce. Nakoniec som jej povedal že sa pre ňu vrátim a taky to dodržím našťastie viem kde býva lebo mi to raz napísala.
Keď sa objavil doktor bol veľmi prekvapený že som sa uz prebral.
,,Dobrý deň nečakali sme že sa preberiete tak brzo. Bol ste mimo asi tak den."
,,A čo je dneska za deň?"musel som sa opýtať lebo som nevedel co je za deň.
,,Dnes je nedeľa a je odpoledne."
Aj keď viem že teraz musim ležať tak musim aj pres to požiadať doktora ci by som mohol odísť aj podpíšem reverz keď to bude potreba. Rodičia sa rozlúčili a ja som im prisahal ze zavolám.
,,Viete pan doktor potreboval by som zajtra ráno brzo odísť viem že by som tu mal ležať ale kľudne vám podpíšem reverz na vlastné nebezpečie."velmi som ho prosil síce první hovoril že nie ale nakoniec som ho obmekčil.
,,Dobre pan Mžik ale je to na vlastné nebezpečie nerucime už za vás."bol som taký šťastný ako nikdy. Mal som chuť skákať do výšky od radosti.

+ďalší deň ráno+

Konečne opúšťam nemocnicu bol som v ostrave v nemocnici. Vedel som kam chcem ísť aj keď úprimne veľmi som stuhykal lebo ma bolelo asi všetko ale musím ju vidieť a ospravedlniť sa jej.
Po asi hodine cestovania som bol u jej domu bolo asi 9:00. Skúsil som zazvonit aj keď neviem či ešte nespia. Nakoniec mi prišla otvoriť nejaká paní asi jej mama lebo sa na ňu podobala.
,,Dobrý deň. Chcel by som sa opýtať či je Klaudia doma?"
,,Dobrý deň. A vy ste kto? A čo jej chcete?"netvarila sa veľmi nadšene ale ani sa jej nedivím. Keď jej zazvoní cudzí chalan na dvere.
,,Viete ja som Pavel." Keď som to povedal tak ma objala ale nevrátila sa nadšené a ka viem prečo keď som sa pobil.
,,Ani nevieš ako rada ťa vidím. Keď sa vrátila z vášho stretnutia tak bola veľmi šťastná takú som ju nikdy nevidela. A áno je vo svojej izbe a asi este spí." Pustila ma dnu a povedala mi ktorá je jej izba. Hneď ako som ju videl tak bola tak sladká keď spala tak som ku nej pristúpil a sadol si vedla nej. A v tom začala otvárať oči....

Teraz je tu velmi dlhá časť asi 1450 slov a budem rád  za každé prečítanie za každý komentár aj vote. Viem je tam veľa chýb ale snažím sa ich eliminovať. Som rád že sa vám pribeh páči a že ho čítate. A veľmi chcem poďakovať bye_bye_now_21 a ona vie za čo to  je veľmi ti ďakujem za všetko co pre mňa robíš. 😆😍😆