Bez citu?!

€14

Pavel
Zdržal som sa u rodičov asi do deviate večer.
,,Tak zatiaľ pa mama a otec. Možno by som sa mohol zajtra zastaviť a pomohol by som ti zo drevom."
,,Ale veď to nie je potreba. Veď ty riešiš iné problémy." Nie len jeden ale viac ako to poviem Klaudii. Veď som jej chcel vyznať lásku ale takto ju iba zraním. V tom ma vyrušila mama.
,,Už si to povedal Klaudii? Je to milé dievča a viem že ku nej niečo cítiš už len ako si sa na ňu zapozeral."
Čo jej mám povedať ja neviem či jej to chcem povedať.
,,Vieš mama..."zatvaril som sa tak provinile a mama mňa vyrušila.
,,Mal by si jej to povedať čo neskôr aj keď je to blbé ale čím skôr tým lepšie.
Tvárila sa zamyslenie ale mala pravdu nemôžem jej to tajiť veď ju ľúbim aj keď si to nechcem priznať.
,,Máš pravdu mama vďaka zajtra jej to poviem. A máš pravdu mama aj keď nechcem si to pripúšťať ale áno ľúbim ju a znamená pre mňa viac ako čokoľvek na svete." Usmial som sa na ňu a objal som ich. Bol som veľmi smutný. Keď konečne som našiel cestu ku mojim rodičom a opustím ich skôr než sa čakalo. Po asi pol hodine jazdy som sa dostal domov. Do prázdneho domu kde na mňa nikdo nečaká som tam iba ja sám a posteľ.
Čo dokážem je len zraňovať ľudí. Prečo ja stále sa pýtam? Čo som komu spravil? Potreboval som uvoľniť to napätí tak som nenašiel lepší spôsob a keď som našiel svoju kamarátku tak som si prešiel po zápästí. S krvou sa vyplavovalo aj to napätie a ja som sa cítil tak uvoľnene. Ošetril som si rany a zalepil náplasťou. Keď som doma len tak ležal tak som premýšľal a v ten moment som mal taku spomienku keď som mal len pätnásť rokov. Nikdo o tom nevie lebo sa mi to podarilo zatajiť. Ako by to bolo nedávno keď bolo v správach "Dnes bolo asi po týždni pátrania nájdené telo nezvestného chlapca."

Flashback
Bol to môj najlepší kamarát menoval sa Libor. Akože bol to fajn chalan ale občas až moc vlezlý. Ale keď už som sa s ním bavil už tu nejakú dobu tak mi pripadal ako taká drbna veď on vedel o všetkých všetko. Našťastie ja som mu nikdy moc nedôveroval a tak o mňa vedel len to čo som mu dovolil.
,,Vieš Libore mohol by si sa niekedy aj trocha menej zaujímať o ostatných ale sám o seba." Trocha som na neho zvýšil hlas lebo on sa zaujíma hlavne o ostatných. Vyzerá to ako keby nemal svoj vlastný život. Otočil sa na mňa.
,,Alebo čo? Čo mi urobíš?" Dnes mal na sebe sivé tepláky, zelené tričko s krátkymi rukávmi, a convers boty.
,,Vieš čo Pavle ty mi môžeš tak vieš čo. Na nič sa nemôžeš." Bol nahnevaný ale mňa to neprestáva baviť veď som len začal. Síce som sa nikdy nepral ale bol som na to pripravený. Ale on bol spíš veľké slova a skutok utiekol na dovolenku.
,,Haha to hovorí zrovna ten pravý ktorému ide len to liezť niekomu do riti. Až budem niekomu sa zdôveriť tak určite zajdem za tebou." Povedal som to trocha ironicky. A už som len cítil ako mňa udrel zo zadu do hlavy. Ani som sa nespamätal a cítil som ako som spadol na zem. Trocha mňa prekvapilo že mňa udrel.
,,Vieš Libor možno sa ťa tu každý bojí ale ja sa ťa nikdy báť nebudem môžeš sa snažiť ako len chceš." To ho ešte viac vytočilo. A začal mňa znova udierať bolelo to ale smial som sa mu bol taký smiešny. Snažil sa ale bolo to márne. Stále mňa udieral a ja som sa ani neviem ako ocitol som sa v tme. Možno som bol v kóme. Snažil som sa otvoriť viečka zle nedokázal som to počúval som len pipanie strojom a vedel som že žijem. A občas som počul ako sa u mojem posteli rozprávali rodičia. Asi po niekoľkých dňoch asi po štyroch (v tedy som to ešte nevedel.)som otvoril oči.
,,Videl som takého sympatického a mladého doktora asi bola vizita.
,,Ale Pavle už sme si mysleli že sa nepreberieš. Pri takom to zranení si mal ešte týždeň byť v kóme. Vyzerá to že si silnejší ako sme si mysleli." Ani neviete ako som šťastný že som sa prebral Libor sa pekne prerátal. Teraz mu to vrátim aj s úrokmi. Trocha diabolsky som sa usmial.
,,Trocha ťa nechám o samote."
Dozvedel som sa že sa volá Peter a je zo slovenska.
Ešte týždeň som bol v nemocnici na pozorovanie a každý deň od tej doby u mňa boli rodičia. Viem len toľko že Libora zo školy vylúčili a bol aj u súdu. Ale ja si ho najdem to mu len tak neprejde. Veď súd mu zadný trest nedal vraj dostal len pokaranie. Keď som bol doma sám a rodičia boli preč tak som si vyrábal zbraň. Viem som trocha psychopat ale tak keď som to už začal tak to aj dokončím ale musím byť opatrný nikdy nevieš kto ta sleduje. O týždeň som mal vyrobený nástroj mal som tyč a na nej pripájane klince. Možno za to to skončím vo väzení ale ja to risknu. Našťastie vedel som kde býva lebo už som u neho doma bol. Videl som ho ako ide v parku pekná príležitosť veď nikdo nebude vedieť že je so mnou.
,,Čau Libore potrebujem s tebou hovoriť." Bolo vidieť že bol prekvapený.
,,Ale kto sa nám tu ukázal."
,,A nezakopeme tu našu bojovú sekeru?"
,,Počkaj ty mi nič neurobíš za to čo som ti ja spravil?"
,,A prečo by som mal? Veď každý si zaslúži druhú šancu. Spíš chcel som ťa pozvať domov rodičia nesú doma a môžeme si zapariť na playstation 4."
,,To znie ako dobrý nápad."
Nakoniec súhlasil a vyrazili sme ku mňa domov zatiaľ mi to dobre vychádza. Asi po pól hodine sme boli u mňa doma. Zbraň som mal pripravenú venku.
,,Počkáš tu chvíľu Libor o chvíľu som späť." Bol mi otočený zady tak išiel pre zbraň.
,,Kde si tak dlho?" V ten moment sa otočil a ja som stál pred ním
,,Čo akože chceš teraz spraviť veď si hovoril že..." nenechal som ho dohovoriť
,,Čakal si že sa budem tváriť ako nič. Daj mi mobil rýchlo." Podal mi mobil a ja som videl strach v jeho očiach.
,,Tak a teraz sa rozlúč zo životom. Udrel som ho do hlavy a už som sa len pozeral ako mu tečie krv mal som vztek tak som ho udrel ešte raz. Mal som ešte dve hodiny času tak som si na seba obliekol pytel aby keď ho budem brať aby som nebol od krvi. Bol ťažký ale nie až toľko. Dal som di ho pres rameno a niesom som ho čo najďalej. Išiel som asi 4 kilometre a v lese som ho odložil. Samozrejme mal som na nohe špeciálne boty asi o štyri veľkosti vetšie ktoré vyhodim hned ako to pôjde. Bol som spokojný veď je malá pravde podobnosť že  mňa označí ako vraha.

Pri tejto spomienke som bol aj šťastný veď vtedy vraha nenašli a pochybujem že ho niekto hľadá. Nakoniec som aj pri spomienke zaspal.

Ďakujem že sa vám môj príbeh páči a že ho čítate. V tejto časti ste sa zas dozvedeli trocha o minulosťi Pavla. Viem je to trocha na hlavu ale chcel som to tak napísať. Dúfam že sa vám príbeh bude páčiť aj naďalej. A budem rád za každý vote aj komentár.  💘❤💓 mám vás všetkých rád vďaka vám mňa to baví písať dodávate mi silu do ďalších časti. A chcem sa spýtať chcete aby som časti vydával častejšie alebo stačí jedna za týždeň?