Phantom || h.s (Slovak Translation) !POZASTAVENÉ!

two

"Jane! Večera je hotová! "

Konečne som odložila fotografiu po mnohých minútach zízania na ňu. Kto je H.S.? Prečo je tu jeho fotografia? Čo sa to robí v mojom šatníku?

Zovrela som čeľusť na rôzne krabice, ktoré stále neboli ešte vybalené, než som vyšla zo svojej izby a šla som dole.

Mám povedať rodičom o fotografií? Okamžite som sa rozhodla proti. Našla som to v mojej izbe, a chcem si to nechať len pre seba.

Avšak, nemôžem si pomôcť, ale som zvedavá. Sotva tu niečo bolo, keď sme sa nasťahovali do tohto domu, a tá krabička sa zdá byť tak sentimentálna. Komu by mohla patriť? H.S.?

Ako som sedela naproti mojim rodičom pri stole, strašidelný úsmev na chlapcovej tvári, je jediná vec, ktorá sa potácala v mojej mysli. Myslím si, že je dobré, že som svoju myseľ zamerala na niečo iné, než zabiť seba, a to aj v prípade, že je to strašidelná fotografia, ktorú som našla v zaprášenej skrini v starovekom dome. No, sľúbila som, že budem viac optimistická, nie?

"Páči sa ti tvoja izba?"

Pozrela som sa do vzrušených očí môjho otca, polovičato som točila špagety okolo mojej vidličky.

"Áno, je... veľká."

"Budeme ti musieť zohnať nový nábytok, aby sme zaplnili celý ten priestor!"

"Nie. Myslím, že mám dosť nábytku."

Je mi jasné, že mojich rodičov vždy zaujímalo, prečo som bola tak negatívna a sarkastická, zatiaľ čo obidvaja žiarili ako slniečka. Doslova, všetko, čo povedia alebo urobia má pozitívny vedľajší význam. Mali by byť korunovaní za Kráľa a Kráľovnú Optimizmu v celom vesmíre.

Milujem svojich rodičov. Len v dobe, keď sa chcem dostať preč od nich a ich jadrovej pozitivity.

"Tak Jane," moja matka prehovorila, naberajúc si lyžičkou šalát. "Zajtra začneš školu. "

Povzdychla som si. "Áno."

"Tešíš sa?"

Pozrela som sa na ňu a ona našpúlila pery.

"No tak, budeš mať veľa nových priateľov!"

"Priatelia sú preceňovaní."

Moji rodičia si vymenili pohľady.

"Pamätaj si, o čom sme sa rozprávali, než sme sa sem presťahovali, Jane," môj otec povedal, posúvajúc si prstom okuliare vyššie k očiam.

Pozrela som sa dole na svoje jedlo.

"Svet je krásne miesto, ak máš myseľ otvorenú," dodal.

Kúsla som si do spodnej pery, aby som mu nič ironického nepovedala.

"Musíš sa usmievať na svet a on sa potom bude usmievať na teba." Ako by sa toto tvrdenie potvrdilo, on i matka sa na mňa široko usmiali.

Zovrela som čeľusť, vydychujúc. "Ty to nechápeš. Ty to nechápeš a nikdy to chápať nebudeš. "Zavrela som ústa, akonáhle som to povedala, a vstala som, tlačiac môj tanier preč.

Moji rodičia sa na mňa pozreli, ich oči sa rozšírili. Videla som, že sa boja, aby som niečo znova neskúsila a to ma ešte viac naštvalo.

"Bože, pokoj," povzdychla som si. "Nebudem sa znova rezať." Odišla som z jedálne, snažiac sa skrotiť hnev vnútri mňa.

Zavrela som dvere do svojej izby, pričom som sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla. Zastrela som závesy v prednej časti okna, presúvajúc pár krabíc z mojej cesty. Vzdychla som si a ľahla si na matrac chrbtom a zadívala sa na strop.