Phantom || h.s (Slovak Translation) !POZASTAVENÉ!

twenty seven (1.časť)

Keď som sa prebudila o niekoľko hodín neskôr, na sebe som mala ďalšiu deku a bola som otočená smerom ku gauču. Lenivo som si sadla a pretrela si oči.

Harry ešte stále sedel v kresle, klopkajúc nohou a mrmlajúc si popod nos. Náhle spozornel, jeho chudá postava bola až moc vysoká na to kreslo. Vzpriamil sa, keď si všimol, že som hore.

"Ale, ale," povedal napoly sa na mňa usmievajúc. "Pozrime, kto je konečne hore."

Okamžite som pochopila, prečo som mala na sebe ďalšiu deku, akonáhle moju pokožku zasiahol ľadový vzduch. Vnútri ma zahrialo, keď som si uvedomila, že ju tam musel dať Harry.

"Prepáč tú zimu," povedal, šmátrajúc prstami a pozerajúc sa dole. "Viem, že.. nie si na to zvyknutá."

Obkrútila som si deku okolo tela a usmiala sa na neho. "To je v poriadku," povedala som.

Usmial sa na mňa z kresla, a zrazu vyzeral tak žiaduco; dlhé nohy mal natiahnuté pred sebou a ruky zložené v lone, jeho oči mali obvyklú strašidelnú svetlozelenú farbu a v lícach mal vryté jamky.

"Myslíš si, že ..." začala som, ale potom som sa zastavila. "Ale nič."

Zdvihol obočie. "To nemyslíš vážne, Jane," povedal. "Teraz mi to musíš povedať." Uškrnul sa.

Začervenala som sa. "Ja..." Pozrela som na svoje kolená. "Myslíš si, že existuje nejaký spôsob, že budeš niekedy môcť znova cítiť?"

Moja otázka ho prekvapila, pretože sa na svojom mieste mierne pomrvil. Bola to hlúpa otázka. Prajem si, aby som sa ho to neopýtala.

Avšak, on odpovedal.

"Ja neviem," zašepkal. "Je to niečo, čo si často želám."

"Ja tiež," priznala som sa a bola som rada, že to nie je jeden z tých prípadov, kedy má podpichovaciu náladu, kde sa radšej uškrnie nad mojim priznaním, než by si ho vypočul.

Sledoval ma, jeho bledé oči sa pozerali priamo do mňa, prešli cez moju pokožku a kosti, rovno do mojej mysle.

"Prečo sa na mňa takto pozeráš?"

Zažmurkal. "Ako?"

"Takto." Pritiahla som si k sebe bližšie deku, ako ma zasiahol príval studeného vzduchu.

Položil si bradu do dlane. "Len som ťa nikdy nevidel vyzerať tak prirodzene," povedal. "Keď sa proste zobudíš, opadne z teba celá tá ochrana."

Nikdy som nepoznala nikoho, kto by použil slová celkom ako Harry, takým jemným a fascinujúcim spôsobom. Červeň sa mi vkradla do tváre. "Je to dobrá alebo zlá vec?"

Usmial sa, všimnúc si červeň na mojej pokožke. "Dobrá vec."

Obtočila som si deku okolo prstov, čakajúc až sa mi do líc nahrnie normálna farba.

Harryho oči sa presunuli na hodiny zavesené nad krbom na druhej strane miestnosti, než sa pozrel znova na mňa.

"Je 14:50," povedal. "Mal by som ísť." Postavil sa z kresla, týčiac sa do plnej výšky. Keď stojím vedľa neho pripadám si malá a keď teraz stojí predo mnou, zatiaľ čo ja sedím na gauči prakticky si pripadám mikro.

Musí mať cez 180 centimetrov, prinajmenšom.

"Ako vysoký si?" spýtala som sa ho. "Teda bol," opravila som sa.

"182 centimetrov," odpovedal, takmer hrdo. "Porazil som Maxa. On má len 177. Súťažili sme, vieš, o tom, kto vyrastie rýchlejšie a bude najvyšší. Hoci nás Nate prekonal a Oliver skoro tiež," povedal takmer sa smejúc. Časy, ktoré si Harry pripomína prijemnými spomienkami v jeho živote prináša blažený výraz na jeho tvári, ktorý ma núti ešte viac chcieť mať úlohu v jeho minulom živote.