Phantom || h.s (Slovak Translation) !POZASTAVENÉ!

twenty nine

Harry a ja sme sa prestali bozkávať, keď mi došiel dych a odtiahla som sa, zmätene sa na mňa pozrel, než si spomenul, že mám pľúca, ktoré musím naplniť a bunky, ktoré musím okysličovať. Zhlboka som sa nadýchla a zo spôsobu, akým sa na mňa pozeral, niečo za jeho očami, niečo, čo som nedokázala úplne prečítať. Úsmev sa mu rozšíril cez tvár a ja som zdvihla obočie.

"Čo?"

Jeho jamky sa objavili, ako sa nakrátko pozrel dole a potom späť na mňa. "Bozkávaš podľa knihy," povedal a hneď som rozpoznala časť z Romeo a Júlia.

Trochu som sa zasmiala. "To je Júliina časť, drahý Romeo."

"Práve som ti povedal, že sa dobre bozkávaš, Júlia, ber to alebo to nechaj tak."

Usmiala som sa. "Keby si to len cítil." Môj úsmev zmizol a takisto aj jeho a nakrátko ticho vyplnilo miestnosť. Pekný krok, moja myseľ sa mi posmievala. Zničila si dokonale krásny rozhovor. Výborne, naozaj skvele.

Harry prerušil ticho.

"Hej, cítil som to všetko v duchu."

Pozrela som sa na neho.

Zahryzol si do pery, aby potlačil prihlúply úsmev. "Chápeš? Duch? Akože v duchu? Duch?"

Mrkla som a snažila sa skryť svoj smiech na ďalšom Harryho vtipe o jeho smrti. Pokrútila som nad ním hlavou, ako sa na sebe smial, čo spôsobilo, že som nedokázala zadržať svoj smiech. Dážď sa trochu zmiernil, ale nie o veľa a zvuk kvapôčiek narážajúcich do okien domu stále pokračoval. Vietor vonku zosilnel, vyl a pískal medzi stromami.

Pozrela som sa na hodiny na nočnom stolíku. Bolo po jedenástej, a ja mám zajtra školu.

Harry si všimol, že pozerám na hodiny a napoly sa usmial.

"Mala by si ísť spať," povedal. "Si unavená."

"Áno," súhlasila som, skoro stonajúc. "Som vyčerpaná."

Harry sa usmial, vstal a prešiel k šatníku. "Kde máš ďalšie prikrývky?"

Pozorovala som ho, trochu zmätene. "Druhá polica napravo."

Prikývol a von vytiahol mäkkú fialovú deku, zavrel za sebou dvere skrine. Kývol na mňa. "Zakry sa. Možno budeš potrebovať toto." Rozprestrel deku, držiac ju pred sebou.

Poslúchla som a posunula sa na posteli, sledujúc Harryho, ako úhľadne pokladá deku na vrchol mojej prikrývky.

"Zostávaš?" Spýtala som sa ho a naraz mnou prešiel otras naivity.

"Áno," odpovedal s úsmevom a prešiel k malému kreslu, ktoré bolo pri okne mojej izby. Posadil sa, zakladajúc si ruky za hlavu a usmievajúc sa na mňa.

Chvíľu som ho sledovala, moje srdce podskočilo. "Vieš, že to nemusíš," povedala som.

"Rád zostanem. Nechceš, aby som zostal? "

"Samozrejme, že chcem. Vždy chcem."

Harryho lícne kosti sa zdvihli v delikátnom úsmeve a ja som sa začervenela. Všimla som si, že to vždy robí. Usmieva sa zakaždým, keď sa červenám.

"Potom tu zostanem," povedal, poklepkávajúc prstami na ramene kresla, stále sa široko usmievajúc.

Náhly závan vetra narazil do domu, až ma to prinútilo tak trochu podskočiť.

"Choď spať, Jane." Harryho tón bol jemný a upokojujúci, čo pridávalo na mojej ospalosti.

Prikývla som a načiahla sa, aby som vypla svetlo na mojom nočnom stolíku, tma vyplnila miestnosť okamžite. Zazívala som, zavrela oči a počúvala dážď.