Maximilian Royal

Desať

Ráno bolo kritické. Také, aké býva každé pondelkové ráno. Psychicky som sa pripravovala na nasledujúcich päť dní, ktoré strávim v škole. Natiahla som na seba čierne skinny džínsy a veľké tričko, ktoré som si vpredu na pravej strane zastrčila dovnútra.

V kuchyni na mňa čakala Maisie oblečená v jedných z jej šiat s jablkom v ruke. Rýchlo som do seba začala hádzať lievance, ktoré nám mama pred prácou stihla pripraviť. Otec nás čakal pred domom v aute a Mais ma súrila pohľadom. No ja namiesto toho, aby som si pohla, začala som jesť ešte pomalšie.

,,Liv, prestaň!" spražila ma pohľadom. Len som sa zasmiala a prázdny tanier som položila do drezu. V predsieni som na seba hodila koženú bundu a na nohy obula Kanady.

Pred školou sme sa obe s otcom rozlúčili pusou na líce a spolu sa pobrali do školy. Museli sme vyzerať celkom vtipne. Dve, nie príliš vysoké, blondínky veďla seba kráčajú bránami školy, zatiaľ čo jedna má na sebe kvetinkové šaty, druhej sa na slnku leskne kožená bundu a na nohách jej trónia vysoké čierne topánky. Mais som opustila pred jej skrinkou a dotrepala sa k tej mojej. Koženku som hodila dnu, tak isto ako vak.

,,Ahojky," ozvalo sa vedľa mňa. Moje oči sa upriamili na hnedovlasé dievča opierajúce sa o skrinku veďla.

,,Ešte raz povieš ahojky, tak ti tie tvoje perfektné vlasy vytrhám," pretočila som nad ňou očami a poďla učebnice biológie v Sabrininej ruke som usúdila, že asi máme biológiu.

Som ja ale hlavička.

,,Ahoj Sab, máš krásny nový saténový top. Mimochodom dnes vyzeráš úžasne. Nie, že by si inokedy nevyzerala dobre, ale dnes vyzeráš priam famózne," totálne odignorovala moju poznámku a snažila sa napodobniť môj hlas, čo jej však vôbec nevyšlo. Musela som sa nad ňou zasmiať.

,,Ty vyzeráš dobre vždy, Sab. Nemusím ti to hovoriť. Ale ten top je fakt cool," zabuchla som skrinku hneď po tom, ako som si vytiahla biológiu. So Sab po mojom boku sme sa vybrali po chodbe do učebne.

,,Aký si mala víkend?" zmenila tému. Hneď som si spomenula na sobotu strávenú v Maxovej prítomnosti. Stále na sebe cítim jeho dotyky a pery. A nech si nahováram čo chcem, chcem ich na svojom tele cítiť znova a znova.

,,Normálka. Ty? Spomínala si, že si si mala s Alecom povyraziť," zahli sme za roh a ocitli sa na chodbe, kde majú skrinky tretiaci.

Max.

Zrýchlila som krok a dúfala, že to Sab nebude nijako riešiť a len svoju chôdzu zrýchli, tak ako ja. Boli sme na konci chodby a už sme išli zahnúť doprava, keď sa z ľavého rohu vynoril človek, ktorého som vôbec netúžila vidieť. Jeho tmavé oči sa hneď stretli s tými mojimi. Otvoril ústa a jemne sa natočil mojím smerom, na čo sa na neho jeho kamarát kráčajúci veďla neho nechápavo pozrel. Rýchlo som chytila Sab za predlaktie a ešte rýchlejšie s ňou zabočila za roh. Dúfala som, že za mnou nepôjde a ani nebude kričať moje meno. Dúfala som, že neurobí nič. Dúfala som, že zabudne na ten deň, na mňa. Aj keď na mňa v tú chvíli nezakričal vedela som, že moje druhé prianie sa nesplní, pretože on pravdeopodobne na mňa zabudnúť v pláne nemal.

So Sab sme klesli do poslednej lavice a až teraz som sa na ňu pozrela. Nechápavo sa na mňa pozerala a čakala na vysvetlenie. Len som nad tým mávla rukou so slovami, že jej to neskôr niekedy vysvetlím, že to teraz nemá riešiť. Pochybovačne si ma premeriala pohľadom, no potom venovala pozornosť profesorovi, ktorý práve vošiel do triedy.

Hodiny prebiehali celkom rýchlo. Tešila som sa na zvonenie na koniec poslednej  hodiny a na to, ako pôjdem domov. Ozvalo sa zvonenie a aj cez to, že profesor ešte niečo hovoril sme spolu so Sabrinou vyštartovali z triedy ako neriadené strely. Zastala som pri svojej skrinke a ona pokračovala k tej svojej. Hodila som do nej všetky veci, ktoré som mala v ruke a vybrala z nej vak a bundu. Hľadala som v tom bordeli ešte zošit z literatúry, z ktorej zajtra píšeme písomku, keď sa vedľa mňa zjavil tieň.

,,Počuj, Sab, nemáš náhodou môj zošit z - a , počkaj, mám ho," spokojne som sa usmiala a vopchala ho do tašky. Zabuchla som dvierka a otočila sa dozadu, prehadzujúc si vak cez plece.

,,Môžeme -" zasekla som sa v pohybe a hľadela na postavu predomnou.

,,-ísť." Predo mnou som totiž neuvidela postavu Sab, ale tú Maxovu. Stál predo mnou so založenými rukami a nevyzeral, že by sa chystal uhnúť mi z cesty.

,,Vyhýbaš sa mi?" nadvihol obočie a prepaľoval ma pohľadom. Musela som sa v duchu zasmiať nad faktom, že musel mať fakt sklonenú hlavu, aby sa mi pozeral do očí, taká nízka som oproti nemu bola.

,,Čože? Pfffff, vyhýbať sa ti? To je absurdné. Prečo by som sa ti mala vyhýbať? Musím ísť," snažila som sa ho obísť, no to by mi to najprv musel dovoliť a nepritiahnuť ma za ruku naspäť.

,,Pusti ma!" zavrčala som a vytrhla sa mu zo zovretia.

,,Ou, takže ty sa mi nevyhýbaš. Tak to som asi zle videl. Ráno pred prvou hodinou, cez prestávku po tretej hodine a na obede." Sama pre seba som sa zaškerila. Cez prestávku po tretej hodine a na obede? Ja som si ho tam vôbec nevšimla. No to on vedieť nemusí.

,,Dobre, vyhýbam sa ti. Čo odo mňa chceš?! Užil si si. Máš, čo si chcel a ja mám, čo som chcela. Jeremy dal Maisie pokoj. Teda zatiaľ. Tak čo ešte chceš?!" buchla som ho do hrude za účelom, aby ho to aspoň trochu bolelo. No bolo to, ako keby som búchala do kameňa.

,,Povedal som ti, čo chcem. Viem to ja a viem to aj ty. Obaja vieme, že potom to už nebolo len kvôli splneniu dohody. Chcela si to rovnako, ako som to chcel ja. Priznaj to."

,,Neurobím to. Klamať totiž nie je pekné." rýchlo som ho obišla a vydala sa po chodbe smerom vonku, kde sa mám stretnúť s Mais.

,,Keď si myslíš, že klamať nie je pekné, prěco to robíš?" skríkol za mnou. Neotáčala som sa, iba som mu ukázala vztýčený prostredník. Predtým, ako som vyšla z budovy som ešte započula jeho chrapľavým smiech. Ten úžasný chrapľavý smiech, ktorý mi ešte dlho rezonoval v ušiach a z ktorého mi nabehli zimomriavky.

Oh, Max. Čo to robíš...