Maximilian Royal

Dvadsaťšesť

Mama: Išli sme k tete Clarise. Vrátime sa zajtra. Maisie je doma.

Táto správa mi prišla tesne pred tým, ako som odbočila na ulicu, na ktorej som bývala. Cesta sem mi trvala dlho. Veľmi dlho. Za normálnych okolností by mi cesta trvala 20 minút. Ale keďže mi slzy znemožnili vidieť na cestu, myšlienkami som bola niekde inde a vôbec som nechcela prísť domov a pozrieť sa do očí mojej sestre, domov som sa dostala o pol desiatej večer. Ľudia na mňa zazerali. Asi by som robila to isté, ak by som videla dievča s usoplenou tvárou iba v tričku kráčať po ulici. No nevšímala som si ich. Ani ich pohľady. Bolo mi to jedno, boli mi ukradnutí. Len som kráčala nevediac kam a v hlave si nadávala, aká hlúpa som bola.

Ako som mohla uveriť jeho slovám?! Ako som mohla uveriť jemu?!

Pomaly som otvorila vchodové dvere a vošla dovnútra. Rukami som si prešla cez ešte stále mokré líca a topánky skopla z nôh. Vtedy som uvidela neznámy pár topánok, ktorý tu nemal čo robiť a ktorý som nepoznala.

Mužské čierne tenisky, niečo okolo veľkosti 45.

Z vrchu som započula tiecť vodu. Potichu som vyšla po schodoch a ešte potichšie prešla k pootvoreným dverám od izby mojej sestry. Chytila som kľučku a začala ich otvárať. Srdce mi bilo a šepkalo že to, čo teraz uvidím, nebude nič príjemné. A malo pravdu. Dvere som otvorila dokorán a pohľad sa mi naskytol na človeka, ktorého by som najradšej upálila zaživa.

,,Ty sukin syn!" zavrčala som, čím som si získala jeho pozornosť. Nečakal ma a tak ním trhlo. Postavil sa z postele a tak som mu teraz stála zoči voči.

,,Olivia?" hlas sa mu zatriasol. No to ma podrž, svätá trojica! Skurvenému Jeremymu kokotovi Royalovi sa triasol hlas!

,,Prekvapený, že ma vidíš?" nadvihla som obočie. Nič nevravel, len tam stál a zízal na mňa.

,,Myslel si si, že na to neprídem? Že si nechám Maxom pomotať hlavu a ty sa budeš ďalej ťahať s Maisie?"

,,Čo s Maxom?" zamračil sa.

,,Netvár sa, že o ničom nevieš. Si kretén a úbožiak. Presne ako tvoj debilný brat. Ako si to mohol urobiť. Dal si mi slovo. Naozaj som uverila, že by si to mohol myslieť vážne. Ale ako vidím, to vaše Royalovské slovo stojí za hovno! Presne ako ty! Presne ako tvoj brat! Ste obyčajné hovná, ktoré sa zahrávajú s citmi ostatných! Myslíte si, že ste niečo viac? Čo si tým, dotiti, dokazujete! Ste obyčajný hajzly!" vrieskala som ako zmyslov zbavená. Vybíjala som si na ňom zlosť! Všetkú, ktorú som v sebe mala. Zlosť na neho, že ma podviedol. Zlosť na Maisie, že aj po tom všetkom sa nepoučila a pokračovala v stretávaní. Zlosť na Maxa, že sa mi tak dostal pod kožu a zahrával sa so mnou. A predovšetkým zlosť na seba, že som bola taká naivná, hlúpa a slepá, že som si nič nevšimla.

,,Dočerta, sľúbil si, že ju necháš na pokoji. Dal si mi slovo, že sa na ňu vyserieš, ak sa vyspím s tvojím bratom. Urobila som to. Nechala som, aby do mňa tvoj pojebaný brat strkal svojho debilného vtáka! Nechala som ho, robiť si so mnou čo chce a chcela som za to len to, aby si si našiel na hranie niekoho iného! Nechala som sa odpaniť, len kvôli dohode, ktorú si ty aj tak nedodržal!" kričala som, trieskala do neho, do vecí, plakala a nariekala. Nemala som ďaleko od toho, aby som vzala zo stola lampu a hodila ju po ňom. Čo lampu?! Chýbal kúsok a vybrala by som dvere z pántov a rozrieskala mu ich o hlavu. Jeremy po celú dobu len stál a počúval ma. Sledoval, čo urobím. Jeho pohľad zmenil smer až na konci, no to som si neuvedomila. Oči mal zabodnuté niekde do bodu za mojím chrbtom. Pomaly som sa začala otáčať, chcela som zistiť, čo si získalo jeho pozornosť.

,,Ty si sa vyspala s Maxom, len kvôli tomu, že si mala s Jeremym dohodu, že ak to spravíš, tak ma nechá napokoji?"