Maximilian Royal

Trinásť

Spomínate si, ako som si včera pred Mais vymyslela, že mi Sab napísala, že dnes píšeme písomku z matematiky? Tá krava nám naozaj tú písomku dala. Z piatich úloh som vedela asi tri, do zvyšných dvoch som niečo napísala. Neviem, či to niečo vôbec dávalo zmysel. Bonus k tomu bol, že ma učiteľka nechala po škole za to, že som sa s ňou na konci hodiny začala hádať kvôli tomu, že ma nechcela pustiť na záchod. Chápete to?! Tá krava ma naozaj nechcela pustiť na záchod, aj keď som sa tam skoro počúrala. Preto je teraz pol štvrtej a ja som na ceste k mojej skrinke. Práve som si z nej vyberala veci, keď ma najprv niekto jemne potiahol za ruku, zabuchol moju skrinku a potom ma na ňu prišpendlil svojim telom.

,,Čo to, dopekla, robíš Max?!" skríkla som mu do tváre a snažila sa ho od seba odtlačiť. Bolo to akoby som hrach o stenu hádzala. Nepohla som s ním ani o milimeter, práve naopak. Mala som pocit, že sa na mňa natlačil ešte viac, teda ak to bolo vôbec možné.

,,Prečo si taká?" jemne sa zamračil a priblížil sa tvárou k tej mojej.

,,Aká? Aká? Hm? Neviem, o čo sa snažíš, ale mohol by si s tým prestať. Nechápem, prečo ma nemôžeš nechať tak. Vyspala som sa s tebou, splnila som dohodu, tak mi už daj pokoj. Čo ešte chceš?!" s nervami som bola v koncoch. Zodvihol ruku a prešiel mi ňou cez zadok, pás, až sa zastavil na mojom líci. Pri každom dotyku som sa zachvela a nebola som ďaleko od toho, aby som vzdychla.

,,Vidíš? Pre toto ťa nenechám na pokoji. Obaja dobre vieme, že to nebolo len o dohode. Na začiatku možno, potom už nie," prstami mi prešiel po spodnej pere, zatiaľ čo druhú ruku mal opretú o skrinku nad mojou hlavou. Vydychoval mi do tváre, čo mi naháňalo zimomriavky.

Blbosť! Už len jeho blízkosť mi naháňala zimomriavky.

,,Do riti, Olivia! Nemôžem ťa nechať tak, chápeš to?! Stále ťa mám v hlave. Stále dookola mám v hlave obraz toho, ako sa podo mnou zvíjaš, tvoje dokonalé telo prepojené s tým mojim. V ušiach mi stále znie tvoj hlas, ako vzdycháš moje meno. Tak mi, kurva, nehovor, že to nič nebolo, pretože to nie je pravda. Chcem ťa. A viem, že ty chceš mňa rovnako veľmi ako ja teba," cítila som, ako mi tam dole pulzuje už len z tých slov. Mal pravdu, chcela som ho. Lebo o to mu šlo. O to, aby som sa s ním znovu vyspala. Potom by ma skôr, či neskôr odkopol ako prašivého psa.

Jeho ruka skĺzla po mojom boku na môj chrbát, nižšie a nižšie, až sa dostala na môj zadok. Jemne ho stlačil, na čo som sa neubránila vzdychu. Očami neprestajne sledoval moju tvár. Potom som už len ucítila jeho pery na tých mojich.

Oh Bože.

Chýbalo mi to. Jeho nežné, no za to tak vášnivé bozky. V tej chvíli mi bolo jedno, aké zlé sú jeho úmysly. Mal pravdu, chcela som ho. Túžila som po ňom. Túžila som po tom, aby jeho ruky opäť kĺzali a skúmali celé moje telo. Aby som cítila teplo jeho tela.

Rukami som vyhľadala jeho vlasy a prsty si zaplietla do jeho čiernych prameňov. Zaťahala som za ne, na čo zavzdychal. Jeho druhá ruka sa tiež ocitla na mojom zadku. Nadvihol ma a ja som automaticky omotala nohy okolo jeho pása. Privádzal ma do šialenstva.

Pomaly som sa od neho odtiahla, kvôli nedostatku vzduchu a pozrela sa mu do očí. Usmieval sa na mňa. Nie tým zákerným, arogantným úsmevom. Ale milým a nežným. Prstom prechádzal po mojom líci a nespúšťal oči z mojej tváre.

,,Vravel som to," zašepkal. To bol ten moment, kedy som sa nohami vrátila späť na zem, obrazne aj doslova.

Čo to, sakra, robím?!

Rýchlo som sa zohla po moje veci a vymanila sa z jeho objatia. Rozbehla som sa von zo školy a hlavne preč od neho. Volal moje meno. Tak náruživo.

Presne ako v ten deň.

Neotočila som sa. Iba som bežala a bežala a zastavila sa, až keď som sa ocitla v druhom bloku.